Autor: lenivamira

Keď som mala štyri roky, hrávala som sa u susedov na doktorku. Chodievala som vždy, keď ma zavolali: ,,Mirkááá, aký som chorý…jóóój!” Nosila som so sebou veľké hračkárske počúvadlo, obrovskú injekčnú striekačku, zelenú, tupú, podotýkam doktorskú ceruzku a zažltnutý starý zošiť, do ktorého písala ešte moja starká. Rada som k nim chodila. Cigaretový opar, ktorý pohlcoval ich dom od pivnice až po kuchyňu mi nikdy nevadil. Bol to taký typický pach, podľa ktorého som vedela, že ma tu čaká kopa zábavy ale aj liečiteľskej praxe. A tiež že tu niekto potrebuje injekciu a niekto za odmenu cukríky. Ujo Íreš, ktorého si pamätám ako osemdesiatročného vitálneho dedka, ani o sekundu mladšieho a ani o minútu staršieho, bol môj pravidelný a jediný pacient. Jeho diagnózu som každý raz veľmi energicky a zreteľne naškriabala zelenou ceruzkou do svojho doktorského zošita. Znela vždy rovnako: ,,Nemôžeš fajčiť!”Ležal na drevenej lavici, ktorú mali na priedomí a sľuboval, že už nebude. A potom nasledovala liečba. Spievala som. Obvykle pesničku Zvýchodné dievčatá, o ktorej som po dosť dlhej dobe zistila, že to má byť Z Východnej dievčatá… A k spevu patril samozrejme ozdravovací tanec, takže ruky v bok, pekne do podrepu a výtačať sa. Niekedy som zapojila aj ruku a vo vzduchu s ňou otáčala alebo som si dupkala. Ako v súbore. Nasledovalo počúvadlo, ktorým som dôkladne popočúvala nohy a kríže, lebo tam to najviac bolelo. A potom injekcia a hotovo. Účtovala som si za hrsť sněhuriek.

O rok sme sa odsťahovali do Bratislavy. Pravidelne sme sa vracali a mne v jeden deň povedali, že už nemôžem ísť uja Íreša ošetrovať. Odišiel mi kamarát.

O veľa rokov neskôr som na vysokej škole dostala za úlohu vypracovať seminárnu prácu o šamanizme. Najprv som sa potešila, že konečne môžem robiť niečo čo ma baví a nikto ma nebude buzerovať aby som si radšej prečítala ekonomickú prílohu. No a nakoniec ma tá práca tešila úplne celá lebo sa mi vynorili najkrajšie spomienky na detstvo, bezprostrednosť, radosť, prítomnosť, lásku a priateľstvo. A ešte k tomu – šamani sú liečitelia, ktorí tancujú a spievajú! Vyhrala som!

Zaoberala som sa šamanizmom ako takým, jeho vznikom, pojmom šaman, liečeniu a tak ďalej. Najviac ma zaujal havajský šamanizmus a to, ako sa jeho princípy krásne preplietli v modernom svete. Je zvláštnym druhom šamanizmu a je možné ho využiť niekoľkými spôsobmi: nie je sektársky, je praktický, je ľahko naučiteľný, môže byť prevádzaný hocikde a celkovo zo šamanizmu vyplýva, že keď liečite druhých, liečite zároveň aj seba. Na rozdiel od indiánskeho šamanizmu sa v havajskom nepoužívajú bubny, masky ani tanec. Na sprostredkovanie duchov, či bohov sa v Polynézii používajú len gestá a zvuk. Tetovania na ich tvári slúžia len ako okrasa. Bubnovanie používali ako prostriedok udržania rytmu, pri komunikácii a k zvyšovaniu energie. Mohlo dôjsť k tranzu ale to bol vedľajší účinok, rovnako tak pri tanci. Polynézski šamani boli učení ako liečitelia v siedmych oblastiach zameraných na sebaúctu, vnútornú autoritu a silu slov pri usmerňovaní energie, vyvolávanie predstáv, vytváranie presvedčení. Kvôli úlohe psychického liečiteľa sa šaman učil aj telepatii, jasnovidectvu či práci so snami. Uvoľnenie energie na odstránenie blokov bolo založené na lomi-lomi, havajskej technike masáže, kombinujúcej prvky švédskej, esalenskej, polaritnej terapie, akupresúry a tak ďalej. Zdôrazňovanie mieru bolo jedným z najcharakteristickejších znakov polynézskych šamanov – boli zameraní na cestu lásky (aloha) a rozširovanie svojho ja, ktorú nazývali cestou dobrodruha.

Tento druh šamanizmu zdôrazňuje sedem základných princípov prejavov vnútorných a vonkajších javov. V starých kultúrach číslo sedem predstavuje vnútornú znalosť, lebo sa skladá z trojky a štvorky, ktoré predstavujú prvotné ženské a mužské sily polarity.  Číslo sedem, v havajčine hiku  –  hi, ženský princíp (plynúť) a ku, mužský princíp (stáť pevne za svojím). Tieto princípy zhŕňajú praktickú filozofiu života a pomáhajú praktikovať mestský šamanizmus.

Ike – svet je taký za aký ho považujeme. Všetko závisí od uhlu pohľadu. Pozitívne myšlienky budú priťahovať pozitívnych ľudí a energie a negatívne myšlienky zase negatívnych ľudí aj energie. Dôsledok tohto princípu znie: všetko je sen. Sen spoločnosti, našej planéty, koletkívny sen ľudstva, ktorý zahŕňa zákony, názory, náboženstvá, vlády, školy a samozrejme strach, preto je normálne, že ľudia trpia. Realita ktorú prežívame teraz je jednou z mnohých snov. Ak rukou udrieme do steny, cítime pevný materiál ale oboje sa skladá z molekúl, ktoré sú z atómov, ktoré predstavujú energetické polia vibrujúce v rôznych frekvenciách. Dôvod prečo sme neprenikli stenou, spočíva v tom, že ruka aj stena sú na blízkych frekvenciách, a navzájom si prekážajú. Z pohľadu šamana sú aj spomienky len sny, a skúsenosť ktorú nazývame realitou je pre šamana len masová halucinácia, či zdieľaný sen. Ak je život sen a ak sa z neho môžeme prebudiť, potom zmenou snívania môžeme zmeniť život. Všetky systémy popisujúce život a jeho fungovanie sú ľubovoľne vytvorené na základe určitých rozhodnutí prijať určité interpretácie života.

Kala – neexistujú žiadne obmedzenia. Vesmír je nekonečný, svet je taký, za aký ho považujeme a všetko je sen. Obmedzenia s ktorými sa stretávame môžeme ich rozdeliť na filtračné a tvorivé. Koncept tvorivého obmedzenia je, že fyzický život je obmedzený rozsahom nášho prirodzeného vnímania frekvencie svetla, zvuku, dotyku, gravitácie, vzdialenosti a času. Bez týchto obmedzení by sme v tejto dimenzii nemohli existovať. Filtračné obmedzenie je naopak používané v zmysle obmedzení vytvorených myšlienkami a presvedčením, ktoré potláčajú tvorivosť, miesto toho aby ju rozvíjali, napríklad presvedčením vyvolávajúcim pocit bezmocnosti a beznádeje. Spôsobuje zameranie pozornosti bez potenciálu pozitívneho skutku. Dôsledkom je, že všetko je prepojené a možné. Myšlienka lásky a nenávisti pôsobí na celý vesmír ale naše telo bude ovplyvnené viac. Stačí tomu len veriť.

Makia – energia prúdi tam, kam mieri pozornosť. Na základe tohto princípu funguje meditácia a hypnóza. Meditácia znamená hlboké a súvislé zamyslenie – trvalo sústredenú pozornosť. Hypnóza je len iný druh meditácie. Niektorí ju považujú za stav, iní za proces. Stav je sústredená pozornosť ale hypnóza je považovaná za praktickú, na rozdiel od meditácie. Meditácia sa používa k očisteniu karmy. Karma je v hinduistickej teológii morálny zákon, viera, že každý čin má význam a ovplyvňuje osud človeka v budúcom živote. Ako stavy reprezentujú identické formy trvale sústredenej pozornosti, rozdiel môže byť v predmete pozornosti. Dôsledok je: pozornosť je tam, kde prúdi energia. Pozornosť priťahuje každý silný zdroj energie, ktorý pôsobí na naše zmysly, dokonca aj na tie, ktoré si väčšina ľudí neuvedomuje. Ľudské bytosti sú samy o sebe energetické generátory, takže keď sa ich do kľudného miesta s pasívnou energiou presunie dostatočný počet, môžu ju celú zmeniť na aktívne, dynamické alebo stresujúce miesto.

Manawa – okamih sily je v súčasnosti. Naše súčasné podmienky sú výsledkom rozhodnutí a skutkov z minulých životov. Dobré skutky, ktorých sa teraz dopustíme vytvárajú dobrú karmu a naopak. Šamanská tradícia tvrdí, že minulosť nám nedala to, čo máme dnes a ani z nás nevytvorila to, čo sme teraz. Karma existuje a pôsobí jedine v prítomnom okamihu, prostredie a okolnosti tejto chvíle sú priamym odrazom nášho súčasného mentálneho a fyzického správania. Podľa toho, do akej miery v súčasnej chvíli mením seba, mením svoj svet. Dôsledok je, že prítomnosť je oblasť alebo dosah určitej súčasnej pozornosti, čiže všetko je relatívne.

Aloha – milovať znamená byť šťastný. V havajčine, je význam tohto slova (milovať) jasný a poskytuje návod ako byť milovaný a milovať. Havajský ekvivalent – aloha, prekladáme ako alo, zdieľať život tu a teraz a oha, radosť, teda milovať znamená byť šťastný s niekým. Z toho plynie, že láska existuje dovtedy, kým sme s predmetom svojej lásky šťastní. Dôsledok je: láska rastie, keď ubúda odsudzovanie. Láska je vždy s nami ale obvykle ju zakrýva strach, zloba a pochybnosti. Keď chválime upevňujeme to dobré a rastie ale pri kritike zase rastie to zlé a upevňuje sa to, čo nám vadí. Kľúč spočíva v tolerancii a rešpekt. Každá kritika zvyšuje odstup a zníži vnímanie toho, čo kritizujeme, takže si nakoniec môžeme vytvoriť predstavu, ktorá neodpovedá originálu. Na starom Havaji bola rozšírená viera v silu slov, preto sa ľudia báli kliatob, ktoré nie sú ničím iným, než kritikou vyslovenou formou hrozby. Podľa šamana bola kliatba zrušená a vyvážená mocou požehnania, ktoré predstavuje pochvalná fráza vo forme sľubu.

Mana – všetka sila vychádza z vnútra. Filozofia huna, nás učí, že všetka sila a moc vychádza z tela, mysle a ducha. Ak neexistuje žiadne obmedzenie, tak vesmír je nekonečný, čiže jeho sila je v každom jeho bode, ktorým sme my – nič sa nedeje bez našej účasti. Podstatné je si uvedomiť svoju účasť na udalosti aby sme mohli zmeniť faktory v sebe, ktoré ju pomohli privolať. Dôsledkom je, že všetko má moc. V tradičných spoločenstvách sa šaman zoznamuje s neviditeľnou silou vetra, liečivou silou stromov a podobne. To môžeme robiť aj dnes a naviac sa môžeme učiť neviditeľnej sile elektromagnetizmu, pohyblivosti vozidiel a sile liečivej hudby. Sila je všade a môže byť užitočná. Slovo mana, znamená autorita. Hovoriť s autoritou znamená hovoriť so sebadôverou, že naše slová prinesú výsledky aké očakávame. Majú takú moc do akej miery sú prednášané s autoritou. Kúpili sme novú práčku, po týždni s ňou začali problémy a moju mamu to už prestalo baviť, tak tej práčke jednoduchou vynadala a odvtedy funguje ako hodinky. Správna cesta k vedomému tvoreniu je sebavedomá autorita.

Pono – meradlom pravdy je účinnosť. Význam tohto princípu je, že prostriedky podmieňujú výsledok. Mierové prostriedky prinášajú mierový cieľ, násilné zase násilný cieľ. Vyplýva z toho, že to čo je skutočné, funguje. Šamani sú poradcovia a absolútne pravdy a definitívnu realitu odmietajú. Špecializujú sa na silu mysle a nebudú váhať pri liečení použiť nejaký nástroj pokiaľ to prinesie priaznivý výsledok. Liečenie je cieľom a účinnosť kritériom. Dôsledkom toho, je že vždy existuje nejaký iný spôsob ako niečo urobiť, ak je cieľ dôležitý, nemali by sme sa nikdy vzdať iba zmeniť prístup.

Aloha.

(Použitá literatúra: Serge Kahili King, Mestský šaman.)

Naozaj chcem tak veľa, keď jediné čo chcem je byť šťastná a spokojná?!

Túto otázku som si kladiem vždy, keď ma niečo sere. Zaujímavé, že keď je všetko super, skvelé a úžasné, už sa nad tým nepozastavím. To je pre mňa samozrejmosť. Mrzuté.

Želať som si začala asi keď som mala osem rokov. Teda, tak naozajstne, nie že, hodím mincu do fontány a prajem si zajačika. Aj tak som ho nikdy nedostala takže som to veľmi rýchlo pochopila.  Vlastne… mali sme ich u starkej vždy. No nič. Jednoducho, zistila som, že je čas na priania ťažšieho kalibru. Zajačik zjavne môj problém s detskou obezitou nezachráni. Myslím, že ju dokonca trošku podporil. Tým perkeltom. Aby som to uviedla na správnu mieru. Ide o to, že zhruba vo veku osem rokov som si začala dosť jasne uvedomovať, že obezita sa celkom dotýka môjho sociálneho života. No áno, zabolí to, keď na telesnej ostanete tým posledným, ktorý je do družstva nie že vybraný, ale pridelený, lebo ho nikto nechce, lebo je tučný a nevládze. Potom to zabolí vtedy, keď sa s kamoškami hráte na špiónky ale vy nemôžete byť špiónka lebo tie sú mrštné a obratné a v rozprávke majú extra tesné obtiahnuté oblečky. Môžete byť akurát tak ich šéf, ktorý nosí oblek, sedí na stoličke a zadáva im úlohy. No aj to malo svoje výhody. Teraz si nespomeniem aké.

Po troch rokoch sa moje priana, ktoré zneli: prajem si byť chudá aby som mohla byť na dvore špiónkou, zmenili na: prajem si byť chudá aby mi tak strašne neskákali prsia alebo prajem si byť chudá aby moje srdiečka v zošite s menom Rišo, mali budúcnosť (vlastne toto mi vyšlo). Väčšina mojich prianí sa točila okolo toho, že chcem byť chudá. Čím som bola staršia, tým viac som sledovala telešoping a dúfala som, že tie motýliky čo sa pricucnú na brucho a cucajú tuk (tak som si myslela, že to funguje), dostanem na Vianoce. Nedostala som. Dostala som niečo iné. Mamina ma prihlásila na kurz kanoistiky. TAM SA BEHÁ! A športuje!!! A sú tam chudé deti, čo sa tým tučným vysmievajú!!! Rozrevala som sa, nahučala na mamu, nasrala som sa a chtiac-nechtiac, o chvíľu som sedela v aute, ktorým sme sa viezli do lodenice. Bolo to ťažké, smrdelo tam mokré, zatuchnuté oblečenie, boli tam všade staré dosky, z ktorých vyliezali pavúky a bola tam aj skupina chlapcov, okolo štrnásť rokov, ktorí samozjreme so svojimi trojuholníkovými, vysekanými torzami, vedeli čo povedať, respektíve čo nepovedať tučnému okuliarnatému decku, aby ho (ne)motivovali. Ale boli tam aj super ľudia. Vlastne stačilo mi tak trikrát a kanoistiku som si zamilovala. Ani raz som nepadla do vody, iba mi do kajaku tí vysekanci naliali vodu. V strede mrtvého ramena Dunaja. Pádlom. Smiali sa. Doteraz si hovorím, aké šťastie, že som nemala menštruáciu. Táto kanoistika mi pomohla sa rozhýbať, schudnúť a byť silnejšou. Teraz s odstupom času je mi jasné, že čo si človek praje, splní sa mu. Chudá som ešte nebola a kanoistiku nám zrušili ale cvičiť som neprestala. Musela som chodiť každý deň na 45 minút na orbitrek. To bolo vážne hnusné, neznášala som to. Nudilo ma to, otravovalo a štvalo. Ale hej, pomohlo. V pätnástich som vyzerala normálne. Nebola som chudá ale už som nemusela nosiť chlapčenské veľké tričká, lebo sadlo ani pupok mi už netrčali. Dokonca aj v škole ma pochválili. Odvtedy sa so mnou pohyb a cvičenie ťahá stále. Teraz môžem povedať, že moje priane sa vyplnilo. Nie som síce chudá ale nie som tučná. Ďakujem vesmír. Ďakujem mami.

Okrem nervov z váhy a zo školy, som mala nervy zo všetkého. Samozrejme, moj pubertálny život plný hormónov sa plietol s nespravodlivosťou, krivdou a nenávisťou voči celému okoliu. Klasika. V období puberty som si šťastie a spokojnosť (ktoré som vtedy nevidela ale mala som ich) priala najviac. Keď som ich chvíľami mala a moje hnusné pubertálne ego si to všimlo, napríklad na hodinách herectva, tak som nepoďakovala. Prečo by som mala veď tak to má byť! Okrem toho, potom sa aj tak vždy niečo dosralo. Prečo asi? Ďakujem teraz!

Postupne som život začala mať rada, prijímať a ďakovať. Dlhšiu dobu ma však trápila pravá lopatka. Konkrétne bolesť v tej časti. Ťahanie, pichanie, také čo otravuje a stále ma to núti krútiť a naťahovať chrbát len aby to trochu povolilo. Lieky od bolesti, cvičenie, plávanie, nič mi dlhodobo nepomáhalo. Je to otravné. Prišiel čas, kedy si želám normálny život lebo ma niečo bolí? Bolesť mi bráni v šťastí a spokojnosti? Sakra, tak to už je zlé. Skúsila som teda niečo iné. Keď to nejde fyzicky, prečo nevyskúšať cestu psychického charakteru? Z mojej strany som začala meditovať. Nešlo ani tak o samotnú meditáciu, skôr o správne dýchanie. A potom som skúsila energetickú liečbu. No. Neviem. Nedá sa to opísať, nedá sa to povedať. Na konzultáciách som sa naučila cvičiť a dýchať. Bolesť prestala. Rozprávali sme sa, riešili sme minulosť, prítomnosť, strachy, to čo som si nepamätala, hľadali sme riešenia. Našla som seba, prestala som sa báť, a uvedomila som si, že všetko je tak ako má byť. Všetko je v absolútnom poriadku. Teraz mám život bez bolesti, samozrejme, že nie je bez problémov, nie je vždy ružový a už vôbec nie je ľahký. Našťastie, v našich životoch sú ľudia, ktorí dokážu pomôcť, vyliečiť, uzdraviť, či otvoriť oči. Títo ľudia tu sú s istým poslaním. Iste, nie všetci to robia od srdca. Lenže tí, čo to robia z čistej lásky a pokory, to vedia, nezneužívajú ale pomáhajú. Nehanbím sa vypýtať si pomoc. Každopádne, každému príde to, čo si vypýta. Príde čas, keď už človek nevládze. Nevládze pozitívne myslieť, nevládze sa usmievať a opustí sa. Presne pre tieto prípady sú tu ľudia, ktorí majú dar. Bolesť je sviňa.

Je v poriadku chcieť byť šťastí a spokojní. Pre niekoho to znamená byť chudý, pre niekoho zdravý, pre niekoho nájsť lásku, inému stačí aby ho nebolel chrbát. Dá sa to. Je super mať obyčajný život.

POMOC PRE KAŽDÉHO, KTO JU CHCE: http://www.obycajnyzivot.sk