Kategória: Nezaradené

Cieľ nie je cesta

Patríte medzi ľudí, ktorí si myslia, je potrebné si stanoviť konkrétny cieľ (schudnúť, zabehnúť maratón, byť bohatý, mať skvelé manželstvo…), na to, aby dosiahli to, po čom túžia?

To, po čom túžite Vás nedostane na vrchol. Nedostane Vás to k tomu aby ste schudli, alebo jedli zdravo. Dostane Vás tam systém, ktorým sa k cieľu dostávate. Dvaja ľudia si stanovia rovnaký cieľ: schudnúť 15 kilogramov. Prečo jeden je úspešný a druhý nie? Veď cieľ bol rovnaký. Možno mali obaja nejaký systém avšak rozdiel je v tom, že jeden z nich sa sústredil na TEN systém a druhý, sa sústredil na výsledok, na cieľ.

Dôležitý je systém, postup, jednotlivé kroky. Ciele slúžia na to, aby sme si určili smer a systémy nám pomáhajú dosahovať pokrok. Pokiaľ sa priveľmi zameriavate na svoje ciele a menej času venujete systému, stretnete sa s problémami:

1. Dosiahnutie cieľa je len dočasný stav – dajme tomu, že máte za cieľ upratať si svoje zaneriadené auto. Po tom, ako nazbierate energiu to urobiť, sa Vám to konečne podarí. Na chvíľu. Tým, že ostane pri svojich neporiadnych návykoch, za nejaký čas sa bude celá situácia opakovať. Budete sa točiť v kruhu, lebo nikdy nezmeníte systém, ktorý stojí za Vaším cieľom.
   

   ---

2. Obmedzovanie šťastia – ,,Keď schudnem desať kíl, budem šťastná a budem si užívať!“ Alebo: ,,Keď si kúpim nové auto, budem šťastný.“ Stále odkladáte svoje šťastie až kým sa nedostanete k cieľu. Okrem toho, sa dostávate do pasce, kedy buď dosiahnete cieľ a budete šťastní alebo nedosiahnete a budete zo seba sklamaní. Skúste sa tešiť z procesu a nie z výsledku. Systémom dosiahnete úspech, šťastie v rôznych podobách a nie iba v tej, ktorú ste si vysnívali.
   

   ---

3. Cieľ nesúladí s dlhodobým pokrokom – Jojo efekt! Dosiahnutím cieľu, ste skončili svoju cestu. Schudla som desať kíl. A čo teraz? Zabehol som maratón. Čo teraz? Mnoho ľudí sa po dosiahnutí cieľu, vráti k starým návykom. Nesústreďme sa na jeden konkrétny úspech. Ide o proces neustáleho sa zlepšovania.

---

Zhrnieme to tak, že je dôležité zamieravať sa na svoj systém a nie na cieľ.

Systém sa skladá z návykov. Návyky nám pomáhajú aj škodia a preto je potrebné vedieť ich detaily. Návyk je maličká jednotka v živote, ktorá nás vedie k celkovému zlepšeniu alebo zhoršeniu. Je to pravidelná činnosť alebo zvyk, jednoduchá a ľahko splniteľná a vytvára SYSTÉM. Zmeňte svoje návyky a stanete sa lepšou verziou seba samých. Zmeníte svoj život.

---

 

Tieto tyčinky sú pre športovcov a žiadnych domasedov! Sú plné energie a zdravých tukov a dokonca sú vhodné pre deti. Napadlo mi, že by sa dali poliať horkou čokoládou a možno by boli ešte grandióznejšie… Skúste!

Potrebujeme

• 40g vlašských orechov
• 40g ovsených vločiek
• 20g sušeného ovocia (dala som hrozienka a goji)
• 20g najemno nasekaných mandlí
• 10g strúhaného kokosu
• 10g tekvicových semienok
• 10g slnečnicových semienok
• 10g chia semienok
• 1 banán
• štipka soli, škorica
• stévia na osladko 

Postup:

Banán si roztlačíme vidličkou a pridáme lyžicu vody a zamiešame.

Postupne pridáme všetko ostatné a premiešame. Ak sa nám zdá, že je to nelepivé, pridajte ešte trošku vody a ak ste rozmaznaní, pridajte lyžicu javorového sirupu.

Potom to prehoďte do formy na pečenie alebo do plechu, hrúbku nech to má asi 1 cm. A pečte cca 40 minút (a viac) na 180 stupňoch.

Nechajte vychladnúť a nakrájajte na rovnaké kúsky.

Jeden kúsok + biely jogurt s jablkom by mohol pokojne pokryť vaše raňajky. Je to dosť energetické, preto by som s tým zaobchádzala opatrne a nezožrala to na posedenie. Ale je to ťažké, fakt. Na druhej strane, ako ste videli, idú tam samé bomby, takže ak si potom zacvičíte, alebo si to dáte po cvičení, nič tým nepokazíte. Takto. Z tejto dobroty sa vám tie faldiská určite nezväčšia.

 

 

Dámy, páni, tento článok venujem všetkým, ktorí sú uväznení. Nie doma, kvôli lockdownu ale v sebe. V hlave, v myšlienkach, v neistote, zo svojich kíl. Iste, možno to je pre mnohých z vás úplne bezpredmetná téma. Tak nečítajte. Ak ale zažívate pocity, ktoré pozná väčšina žien, a možno aj mužov, a tie pocity sa týkajú vašej váhy a postavy, čítajte ďalej.

Čoraz viac na nás z každej strany útočia správy o obezite či nadváhe. O tom, aké je to nebezpečné a nezdravé a ako vám to môže „pomôcť“ byť náchylnejší na iné, vážnejšie choroby. Teda, podľa môjho medicínskeho skromného názoru obezita nie je choroba ale o tom inokedy. Vlastne, aspoň na toto je možno celá táto pandémia dobrá – tuční sa nad sebou aspoň zamyslia. Nič, nechcem rozoberať tieto ťažké témy.

Chcela som písať o premene. O konkrétnej premene. Nemyslím tým len vonkajšiu stránku, teda vzhľad, ale aj mentálnu. Ide to totiž ruka v ruke – ak sa nezmeníš v hlave, nezmeníš sa nikde. Som šťastná, keď sa niekto dokáže prenastaviť a chce zo seba spraviť lepšieho človeka. Nezabúdajme na to, že sa začína od seba. V prvom rade, ak ste sa rozhodli pre seba niečo spraviť, pre svoju premenu, pre svoje nové JA, gratulujem, to je prvý krok! Nie je ľahký, ľahšie je hovoriť si „od zajtra, od pondelka, po Vianociach, po fašiangoch, po lockdowne…“ Ďalším veľkým krokom je nájsť si motiváciu – prečo to robím? Pre seba? Do plaviek? Pre muža? To už musíte vedieť vy. Najlepšie je, ak je to čo najkonkrétnejšie! Motivácia „chcem byť zdravá“, je pekná ale dokážete si vôbec predstaviť čo to znamená? Nájdite si konkrétny cieľ, zhmotnite si ho – nápište si to niekde, kde sa na to vždy pozriete, vycapte si fotku tam, kde sa často pozeráte, večer v posteli sa nadýchnite a skúste si precítiť ten pocit, ktorý budete mať, keď svoj cieľ dosiahnete. Tento cieľ by mal byť tak silný, že keď príde slabá chvíľka, a tá verte tomu, že príde, len ju predýchate, neopustíte sa, zanadávate si ale pôjdete ďalej.

Takýto silný cieľ má asi aj moja najnovšia klientka. Presnejšie, online klientka. Nikdy v živote sme sa nevideli, komunikujeme len mejlom. Nastavila som jej jedálniček na mieru, dohodli sme sa na dvojtýždňovej kontrole prostredníctvom fotiek a tým, že mi napíše ako sa má, čo jej vadí, nevadí, či vládze, či jej chutí… Po dvoch týždňoch mi poslala fotky, váhu a miery. Najprv som si prečítala, koľko schudla – po dvoch týždňoch 1kg a v centimetroch po 1 cm, z bokov, brucha a nôh. Áno, dám vám chvíľku, zhodnoťte to, spravte analýzu, uzavrite to s tým, že nič moc, jedno kilo za dva týždne? Poďte do mňa, prejavte svoje znalosti získané z tých istotne úspešných pokusov schudnúť… Dobre? Hotovo? Fajn. Teraz si pozrite fotky.

Tak, znova si spravte analýzu. Čo som tým chcela povedať, okrem toho, že som sa chcela pochváliť? Ha,ha. Chcela som poukázať na to, že váha je len kvapka v oceáne! Pozrite sa tú zmenu, za dva týždne! Nádherne spevnela, postava sa jej úplne inak vyformovala a neviem či to vidíte ale zmizla jej celulitída. Aby som to upresnila – cvičila 3-4 razy do týždňa (no jasné, dá sa cvičiť aj doma, predstavte si to!). Ja nemám slov. Mnoho žien sa nefotí pred svojimi premenami a to je chyba. Váha nie vždy ukáže to čo má. Niekedy dokonca ukazuje to čo by nemala! A mnohé z nás jednoducho nevedia predýchať, že to môže byť zapríčinené niečím úplne iným a nie tým, že strava nefunguje aj keď robíte všetko. Fotky ukážu najviac. Riaďte sa zrkadlom, nie číslom na váhe.

Tu je vidno silnú motiváciu, jasný cieľ, dôveru vo mňa, respektíve v trénera, poradcu, čo tiež nie je ľahké, keď sa nevidíte a ani komunikovať sa poriadne nedá, a to si nesmierne vážim. Tu nejde o to, že sa chválim. Ja chválim ju! A všetky ostatné holky, ktoré mi veria. Ony pochopili, že sa začína od seba, nikto iný to za nich nespraví. Ja som im dala iba návod, manuál, podľa ktorého musia montovať samé. A nech sa páči, takýto je výsledný produkt.

Ešte odcitujem túto superženu:

,,…náladu mám veľmi dobrú, žiadne stresy ani pocity hladu. Práve naopak cítim sa veľmi dobre, ľahšie a mám pocit že stále niečo jem. Cvičila som 3-4x týždenne.“

,,…dúfam že to bude len lepšie a lepšie nech môžeš motivovať aj iné ženy. Urobím pre to maximum😉.“

A ja takisto dúfam, že vás motivujeme, VY musíte urobiť prvý krok a aj druhý a tretí a každý… Lebo tak to proste je.

Kto si verí, vyhráva.

,,Už tri mesiace jem podľa tvojho plánu, cvičím a znova mám o kilo navyše!” Alebo: ,,Kašlem na to, stále cvičím, a váha stojí!” 

Tieto vety počúvam. Nie často, ale sem-tam áno. Nemám pocit, že by mi to bolo vytýkané, akože JA môžem za to, že nechudnú ale cítim určitú zodpovednosť a empatiu voči svojím klientkám a ich radostiam a starostiam, ktoré sa väčšinou týkajú čísiel na váhe. 

Je to absolútne normálne. Aj mne veľmi dlho trvalo kým som pochopila, že ručička alebo číslo na váhe je absolútne bezpredmetnou záležitosťou. No dobre, nie úplne bezpredmetnou ale nezohráva až takú veľkú úlohu akú jej mnohé pripisujeme. 

Pochopila som to vtedy, keď som sa začala pripravovať na súťaž. Dovtedy som fungovala ako väčšina žien – riešila som koľko vážim, akú diétu vyskúšam hneď potom ako zožieriem starkin makový koláč, aký typ gatiek si kúpim aby mi nevyliezalo sadlo na stehnách a zároveň na bruchu alebo ako dlho budem musieť behať aby som si mohla dať zrmzlinu, ktorú si nakoniec radšej nedám, a budem hladná až do momentu, keď si ju nakoniec aj tak dám, a lupnem ešte aj čipsy a chleba a salámku a ešte “trochu” syra.

Značná časť môjho života sa točí okolo riešenia jedla, priberania, chudnutia, zdravej stravy, cvičenia a podobne…  Vyskúšala som mnoho typov diét, mnoho spôsobov cvičenia a nakoniec som si našla to čo mi vyhovuje. Dlho mi to trvalo a nebolo to ľahké. To, že diéty sú chujovina som pochopila pomerne rýchlo, čo je fajn a zdôrazňujem, že neuznávam akúkoľvek diétu, svojím klientkam ich ani nedoporučujem ani nepredpisujem a hlavne ich v diéte nepodporujem. Teraz sa vzbúrite, že predsa raz som v diéte a raz nie som! Keďže sa venujem a plánujem sa venovať súťažiam lebo ma to neskutočne baví, je “súťažná diéta”, volajme to tak, nevyhnutná. Ale je rozdiel medzi súťažnou diétou a diétou, ktorú nájdeš v Báječnej žene. Jednu vec však majú spoločnú – obe sú nezdravé. Súťaženie vo fitness a celkovo vrcholové športy nemajú so zdravým nič spoločné, dovolím si tvrdiť. Nie žeby som bola vrcholový športovec, ale v lekárskej správe mám slovo fitnesska, takže bacha na mňa. Ha. Ha.

Vrátim sa k Vám – k ženám (a mužom), ktoré bojujú s váhou, so stravou a s pohybom. Moja prvá rada znie: prestaňte bojovať, nemá to význam. 

Výberu vhodného typu stravovania sa budem venovať v inom článku, teraz by som sa chcela zamerať na spomínanú, mnohými zatracovanú a predsa veľmi často spod skrinky vyťahovanú váhu.

Čo sa týka čísiel, ktoré ukazuje, berte ich ako ukazovatele svojho aktuálneho stavu. Okej mám 86 kíl, čo s tým? Pozrite sa do zrkadla, páči sa vám to čo vidíte? Páči sa vám vaša aktuálna “forma”? Nech je odpoveď akákoľvek, dôležité je to, že s tým chcete niečo robiť. Naberať či odoberať, oboje je ťažké ale nie nemožné. Uvedomte si, že číslo (skoro) nič neznamená, pretože 86 kíl môže vyzerať veľmi dobre, ale aj veľmi chabo. Chabo je veľmi výstížne slovíčko. Na začiatok sa naučme, že číslo je len informácia a snažme sa pri pohľade naň zachovať chladnú hlavu. Emócie si šetrime na drepy a výpady.

Čo sa týka stravy – tu boj ani vzbura určite nie je potrebná, pretože poviem vám tajomstvo – môžte jesť čo len chcete! Tešíte sa? Super by bolo kebyže vám poviem, že môžte zjesť čo len chcete a koľko chcete, že? Lenže to by bolo príliš jednoduché, až taká rozprávka to nebude. Ale vlastne je fajn, že sa nemusíte vzdať krémešov. No vážne. Upravme si staré dobré ,,NEŽER!” na ,,ŽER S MIEROU!” 

A čo sa týka pohybu, rozhodnutie je na vás. Nehýb sa a buď jak tvaroh alebo hýb sa a buď pevný ako skala! Ako bonus budete zdraví, plní energie, psychicky a fyzicky fit. Netvrdím, že máte behať do úmoru! Ani, že máte brušákovať, do odpálenia bedrových flexorov. Hovorím, že sa máte hýbať, chodiť, plávať, skákať, tancovať, byť v prírode, v lese, na vzduchu… žiť! Ležanie na gauči nie je žitie a  lenivosť je… odporná, divná, neprirodzená. Ale pozor – odpočinok nerovná sa lenivosť. Vlastne ako všade inde, aj tu platí: všetkého veľa škodí.

Ak by som to mala zhrnúť, povedala by som, vykašli sa na váhu, jedz všetko ale s mierou a zaťažuj svoje svaly viac ako sú zvyknuté. 

Ale ja to chápem, čísla sú sviňa. Sme posadnutí tým, že všetkému musíme dať nálepku. Mám pocit, že už aj ideálna váha je onálepkovaná a neviem prečo ale rezonuje mi v hlave číslo 60. 

Vzhľadom na to, že každý sme úplne iný, jedinečný, máme iné stavby tela, má aj každý tú svoju ideálnu váhu. A nemyslím podľa tabuliek ideálnu. Ani tabuľky nepoznajú vaše stavby či rôzne iné faktory, ktoré ovplyvňujú váhu. Napríklad moja ideálna váha je podľa tabuliek spomínaných 60 kíl. No, keď som ich mala, nevyzerala som dobre a ani som sa tak necítila. Aktuálne mám 70 kíl a vyzerám omnoho lepšie, bez akejkoľvek skromnosti.

Váhu som prestala vnímať vďaka rade od môjho trénera: ,, Kašli na váhu, riaď sa zrkadlom.” To mi nikdy nenapadlo, zrkadlo bolo vždy môj úhlavný nepriateľ, lebo mi pripomínalo, že sa mi o seba trú vnútorné stehná a visí mi brucho. Ale skúsila som sa na celú tú záležitosť so zrkadlom pozrieť inak. Z kritika sa stal radca. Dobre, vidím, ako vyzerám, takže zameriam sa na viac cvikov na stehná, na viac kardio cvičenia a zmením stravu. Bola z toho hra.

Zaujímavé a ťažké bolo to, že keď som videla zmenu k lepšiemu – pevné brucho a menšie vnútorné stehná, samozrejme, že som to hneď potrebovala vidieť aj na váhe. Lebo určite som schudla a potrebovala som svoju formu onálepkovať číslom. Váha mi ukázala, že som bola o kilečko ťažšia. Depresia na dva dni. Sama som videla, že je všetko lepšie, gate sú mi voľnejšie, tričká sedia ako uliate, tak ako to že som pribrala?! ,,Žeby si spevnela a tuk sa zmenil na svaly?!” Aha. Môžem vážiť viac a vyzerať lepšie? Ci bobky!

Znie to dobre? Je to dobré! Trpezlivosť nie je moja silná stránka a preto mi veľmi pomohlo, že som mala niekoho, v tomto prípade trénera, ktorý mi vedel poradiť ako v cvičení tak v strave. Časom som na to prišla sama, teraz už nemám problém a som v štádiu, kedy pred zrkadlom neriešim to, či mi z gatiek vylieza brucho ale to, že potrebujem viac zväčšiť predné ramená a chrbát. 

Toľko k zrkadleniu. Ak ste doteraz brali ako smerodatnú práve váhu, kašlite na ňu a riaďte sa zrkadlom. Ukáže vám pokrok, ukáže vám stagnáciu. Zrkadlo ukazuje pravdu, váha smer (asi rozbehnem politickú kampaň). 

Niektorí sa pozrú do zrkadla, sú zhrození. Postavia sa na váhu, tam je (podľa nich a tabuliek) v pohode číslo, tak je všetko v porádečku. Vrchol sebaklamu.

Ak sme pochopili zrkadlenie, alebo ho aspoň chceme pochopiť, poďme k praktickej časti. Tak či onamak, apoň raz za čas po tej váhe siahneme. Čisto z informatívneho dôvodu. Keďže sa pripravujem na súťaž siaham po nej zhruba každé dva týždne, ak som si neistá, tak každý týždeň a podľa nej viem či pridať kardio, váhy na činkách alebo ubrať sacharidy. Väčšinou je to sacharidmi. Chutí mi, no čo?

Klientkam radím vážiť sa každý mesiac aby sme vedeli, či sa deje to čo sa má. Väčšina z nich chce chudnúť. Zo skúsenosti viem, že prvé dva mesiace ide všetko tak ako má a potom to začína trošku spomaľovať. Vtedy nastupuje panika. Zachovajte pokoj, je to normálne. 

Odpoveďou tela na prudkú zmenu je zmena. V tomto prípade rýchle chudnutie. Zastavuje sa asi po troch mesiacoch, kedy si zvykne na nový režim. Vtedy buď zahajujem ďalšiu zmenu, buď v strave alebo v cvičení, alebo, ak je klientka so sebou spokojná a aktuálny stav jej vyhovuje, ostávame v udržovaní. Takže pokoj, ak sa vám váha po dlhej dobe (mesiacoch) zastaví, je to len signál, že treba posunúť hranice lebo ste si zvykli. 

Samozrejme, že je ťažké sa váženia vzdať a veľa žien, keď vidí a cíti zmenu, teší sa z nej, chce sa potešiť ešte viac a tak sa odváži, lebo to chce mať potvrdené trojnásobne. Jasné, prvý mesiac je vo vytržení, rapídne to klesá! A potom… Potom príde depka, lebo si nedala povedať, váži sa každé ráno a každé ráno je tam rovnaké číslo, nedajbože väčšie.

Tak po prvé, z dlhodobého hľadiska ide číslo na váhe dole. Nie však priamou cestou. Vidím to na sebe a na svojom hmotnostnom grafe (vy nemáte hmotnostný graf?!). Každý týždeň mi váha kolíše, raz mám viac a inokedy menej. Keď sa však na ten graf (vážne ho nemáte?!) pozriem z dlhodobého hľadiska ide to len dole. Takže pokoj, vážte sa raz za mesiac.

(Tento graf je od novebmra 2018 po dnešok. Diéta mi trvala od mája 2019, kedy mi zároveň končila objemovka, až do októbra 2019, kedy som mala súťaž, vidíte, že z dlhodobého hladiska (máj-október) to ide dole.)

Po druhé, hormónom nerozkážeme a jednoducho PMS je sviňa. Vtedy (aspoň mne) váha lieta ako divá a samozrejme sa stáva, že to aj vidím – spuchnuté brucho, naliate líca… Akonáhle však toto obdobie skončí, všetko sa unormálni. Takže opäť – pokoj.

Po tretie, stres je sviňa. Berte to ako hru, nejde o život (ak nemáte 270 kíl), akonáhle sa upnete na to, že zlyhávate, pritom je úplne normálny jav, že to “lieta”, nevydržíte. Trpezlivosť a duševná pohoda sú absolútne prvoradé. Aj to je dôvod prečo pohyb pri cvičení zohráva veľkú rolu. Nie len, že pomocou pohybu naberiete svaly a spevníte telo ale aj si tým odbúrate stres a zaplavia vás endorfíny. Takže znova – pokoj.

Prečo som vlastne proti tej váhe taká zaujatá? Lebo je to úplne skreslujúci údaj. Vidím to na sebe. Minulý rok o takomto čase som mala 70 kíl a vyzerala som ako prasa lebo som bola na konci objemovky. Teraz mám 70 kíl a vidno mi tehly na bruchu (pri dobrom svetle). Ako som povedala, je rozdiel 70 kíl a 70 kíl. Ďalší príklad je to, že kým som necvičila silovo a nejedla správne, vyzerala som úplne inak. Moja váha predtým ako som začala cvičiť s trénerom bola okolo 60 kíl. Pohodička poviete si. No bola som ako tvaroh, brucho som mala mäkké a ramená žiadne. Opakujem, teraz mám 70 kíl a vyzerám omnoho lepšie. Veď posúďte sami. 

Obe fotky sú objemovkové. Naberanie svalov neznamená jesť piate cez deviate ako som to podnikla v roku 2019. 

Tieto fotky sú zase obe z obdobia diét. Ľavá fotka je „domáca“ diéta, keď som nevedela či to čo robím je správne a bola som deprimovaná z toho, že sa šťavím a aj tak mám pandero. Pravá fotka je zo súťažnej diéty, ktorá trvala 6 mesiacov. Veľmi nezdravé. Ale stojí to za to 🙂 Aj o tomto období diét chystám článok.

Pre každú ženu je dôležité ako vyzerá a ako sa cíti. Riaďte sa zrkadlom, spolupracujte so svojím telom, počúvajte ho a buďte k sebe úprimné. Ono sa vám to vráti.

Projekt „Naučím Ťa variť“ začne fungovať od 1. februára. O čo ide?

Cieľom tohto projektu je naučiť ľudí variť zdravo, chutne a jednoducho. Viem, že mnohí z Vás si ako predsavzatia dávajú práve ciele týkajúce sa chudnutia, pohybu a zdravia, no takisto viem, že drvivá väčšina po mesiaci zistí, že vianočná motivácia opadla, aj tak prídu fašiangy a Veľká Noc, permanentka už vypršala, suché mäso a šalátové listy Vás obžúvať už nebaví… A ste späť kde ste boli. A o dve kilá navyše. Aj by ste chceli pokračovať, ale nemá Vás kto motivovať, nemá Vám kto poradiť.

Aj preto som sa rozhodla, že tento projekt bude práve pre tie z Vás, ktorí netrénujú s trénerom, nevedia ako variť zdravo, nevedia čo s čím nakombinovať tak aby to fungovalo. Naučím Vás nie len variť zdravo ale zároveň rýchlo, lacno, jednoducho a chutne. Rozumiem, že nie každý má možnosť absolovovať hodiny s trénerom či výživového poradcu, preto si myslím, že práve projekt „Naučím Ťa variť“ bude ten správny odrazový mostík.

  

,,A čo ako príde ku mne do kuchyne?“ 

Presne tak. Takže si ju uprac. 🙂 Áno, ten kto má záujem, prídem k nemu domov uvarím mu raňajky, obed, večeru, desiatu aj olovrant. Pokecáme, ochutnáme a strávime spolu pekný deň Neboj, čo zamažem si upracem. 🙂

Ako to prebieha? 

V prvom rade mi napíšeš mejl, o tom, že máš záujem o túto službu. Nájdeme spolu jednu sobotu, kedy to spáchame. Sobota je ideálny deň, keďže skoro každý máme voľno. Čas tejto služby je vždy individuálny, preto je fajn, ak si rezervujete zhruba 4-5 hodín.

Potom ako sa dohodneme na dátume, mi napíšeš zoznam potravín, ktoré neješ, lebo Ti je z nich vyslovene na grcanie – napríklad ja špenát a rukolu nedávam ani za svet. Takže ak ťa nadrapuje z karfiolu zapíš, ale ak NEVIEŠ ako chutí, lebo si ho nikdy nejedol a myslíš si, že by Ti nechutil, tak to tam nepíš. Čiže, naozaj potraviny, ktoré neľúbiš, nie také čo nepoznáš alebo ich nevieš pripraviť. Ďalej tam napíšeš potraviny, na ktoré si alergický, všetky alergie na jedlo, intolerancie a podobne. A takisto tam napíšeš svoje absolútne favority (aj keby to bol segedín či fašírky). 

Tento zoznam mi pošleš a ja podľa neho urobím nákup. Keďže budeme robiť 5 -8 jedál:  raňajky, obed, olovrant a večeru. Budem nakupovať primerané množstvo potravín – na jednu až dve porcie. A samozrejme, budem kupovať zdravé veci (nie drahé). Po nákupe prídem rovno za Tebou a ideme na to.

Financie

Cena služby je 100 eur.

Čo všetko je v cene?

• príprava 5-8 jedál
• tipy a triky pri prípravách každého jedla
• poradenstvo v oblasti výživy, stravovanie a zdravého životného štýlu
• vysvetlenie a základy fungovania energetického príjmu a výdaja
• výpočet a nastavenie kalorického príjmu
• zľava 5 eur na vypracovanie výživového plánu na mieru

V cene nie je zahrnutý nákup potravín.

Táto služba je len pre nežné pohlavie. Holky, pokojne si na tento zdravodeň zavolajte kamky, sestry, maminy, dcéry (max. 5 ľudí). Ak Vás bude viac, zľava na výživový plán platí pre jednu osobu.

 

Keď som mala štyri roky, hrávala som sa u susedov na doktorku. Chodievala som vždy, keď ma zavolali: ,,Mirkááá, aký som chorý…jóóój!” Nosila som so sebou veľké hračkárske počúvadlo, obrovskú injekčnú striekačku, zelenú, tupú, podotýkam doktorskú ceruzku a zažltnutý starý zošiť, do ktorého písala ešte moja starká. Rada som k nim chodila. Cigaretový opar, ktorý pohlcoval ich dom od pivnice až po kuchyňu mi nikdy nevadil. Bol to taký typický pach, podľa ktorého som vedela, že ma tu čaká kopa zábavy ale aj liečiteľskej praxe. A tiež že tu niekto potrebuje injekciu a niekto za odmenu cukríky. Ujo Íreš, ktorého si pamätám ako osemdesiatročného vitálneho dedka, ani o sekundu mladšieho a ani o minútu staršieho, bol môj pravidelný a jediný pacient. Jeho diagnózu som každý raz veľmi energicky a zreteľne naškriabala zelenou ceruzkou do svojho doktorského zošita. Znela vždy rovnako: ,,Nemôžeš fajčiť!”Ležal na drevenej lavici, ktorú mali na priedomí a sľuboval, že už nebude. A potom nasledovala liečba. Spievala som. Obvykle pesničku Zvýchodné dievčatá, o ktorej som po dosť dlhej dobe zistila, že to má byť Z Východnej dievčatá… A k spevu patril samozrejme ozdravovací tanec, takže ruky v bok, pekne do podrepu a výtačať sa. Niekedy som zapojila aj ruku a vo vzduchu s ňou otáčala alebo som si dupkala. Ako v súbore. Nasledovalo počúvadlo, ktorým som dôkladne popočúvala nohy a kríže, lebo tam to najviac bolelo. A potom injekcia a hotovo. Účtovala som si za hrsť sněhuriek.

O rok sme sa odsťahovali do Bratislavy. Pravidelne sme sa vracali a mne v jeden deň povedali, že už nemôžem ísť uja Íreša ošetrovať. Odišiel mi kamarát.

O veľa rokov neskôr som na vysokej škole dostala za úlohu vypracovať seminárnu prácu o šamanizme. Najprv som sa potešila, že konečne môžem robiť niečo čo ma baví a nikto ma nebude buzerovať aby som si radšej prečítala ekonomickú prílohu. No a nakoniec ma tá práca tešila úplne celá lebo sa mi vynorili najkrajšie spomienky na detstvo, bezprostrednosť, radosť, prítomnosť, lásku a priateľstvo. A ešte k tomu – šamani sú liečitelia, ktorí tancujú a spievajú! Vyhrala som!

Zaoberala som sa šamanizmom ako takým, jeho vznikom, pojmom šaman, liečeniu a tak ďalej. Najviac ma zaujal havajský šamanizmus a to, ako sa jeho princípy krásne preplietli v modernom svete. Je zvláštnym druhom šamanizmu a je možné ho využiť niekoľkými spôsobmi: nie je sektársky, je praktický, je ľahko naučiteľný, môže byť prevádzaný hocikde a celkovo zo šamanizmu vyplýva, že keď liečite druhých, liečite zároveň aj seba. Na rozdiel od indiánskeho šamanizmu sa v havajskom nepoužívajú bubny, masky ani tanec. Na sprostredkovanie duchov, či bohov sa v Polynézii používajú len gestá a zvuk. Tetovania na ich tvári slúžia len ako okrasa. Bubnovanie používali ako prostriedok udržania rytmu, pri komunikácii a k zvyšovaniu energie. Mohlo dôjsť k tranzu ale to bol vedľajší účinok, rovnako tak pri tanci. Polynézski šamani boli učení ako liečitelia v siedmych oblastiach zameraných na sebaúctu, vnútornú autoritu a silu slov pri usmerňovaní energie, vyvolávanie predstáv, vytváranie presvedčení. Kvôli úlohe psychického liečiteľa sa šaman učil aj telepatii, jasnovidectvu či práci so snami. Uvoľnenie energie na odstránenie blokov bolo založené na lomi-lomi, havajskej technike masáže, kombinujúcej prvky švédskej, esalenskej, polaritnej terapie, akupresúry a tak ďalej. Zdôrazňovanie mieru bolo jedným z najcharakteristickejších znakov polynézskych šamanov – boli zameraní na cestu lásky (aloha) a rozširovanie svojho ja, ktorú nazývali cestou dobrodruha.

Tento druh šamanizmu zdôrazňuje sedem základných princípov prejavov vnútorných a vonkajších javov. V starých kultúrach číslo sedem predstavuje vnútornú znalosť, lebo sa skladá z trojky a štvorky, ktoré predstavujú prvotné ženské a mužské sily polarity.  Číslo sedem, v havajčine hiku  –  hi, ženský princíp (plynúť) a ku, mužský princíp (stáť pevne za svojím). Tieto princípy zhŕňajú praktickú filozofiu života a pomáhajú praktikovať mestský šamanizmus.

Ike – svet je taký za aký ho považujeme. Všetko závisí od uhlu pohľadu. Pozitívne myšlienky budú priťahovať pozitívnych ľudí a energie a negatívne myšlienky zase negatívnych ľudí aj energie. Dôsledok tohto princípu znie: všetko je sen. Sen spoločnosti, našej planéty, koletkívny sen ľudstva, ktorý zahŕňa zákony, názory, náboženstvá, vlády, školy a samozrejme strach, preto je normálne, že ľudia trpia. Realita ktorú prežívame teraz je jednou z mnohých snov. Ak rukou udrieme do steny, cítime pevný materiál ale oboje sa skladá z molekúl, ktoré sú z atómov, ktoré predstavujú energetické polia vibrujúce v rôznych frekvenciách. Dôvod prečo sme neprenikli stenou, spočíva v tom, že ruka aj stena sú na blízkych frekvenciách, a navzájom si prekážajú. Z pohľadu šamana sú aj spomienky len sny, a skúsenosť ktorú nazývame realitou je pre šamana len masová halucinácia, či zdieľaný sen. Ak je život sen a ak sa z neho môžeme prebudiť, potom zmenou snívania môžeme zmeniť život. Všetky systémy popisujúce život a jeho fungovanie sú ľubovoľne vytvorené na základe určitých rozhodnutí prijať určité interpretácie života.

Kala – neexistujú žiadne obmedzenia. Vesmír je nekonečný, svet je taký, za aký ho považujeme a všetko je sen. Obmedzenia s ktorými sa stretávame môžeme ich rozdeliť na filtračné a tvorivé. Koncept tvorivého obmedzenia je, že fyzický život je obmedzený rozsahom nášho prirodzeného vnímania frekvencie svetla, zvuku, dotyku, gravitácie, vzdialenosti a času. Bez týchto obmedzení by sme v tejto dimenzii nemohli existovať. Filtračné obmedzenie je naopak používané v zmysle obmedzení vytvorených myšlienkami a presvedčením, ktoré potláčajú tvorivosť, miesto toho aby ju rozvíjali, napríklad presvedčením vyvolávajúcim pocit bezmocnosti a beznádeje. Spôsobuje zameranie pozornosti bez potenciálu pozitívneho skutku. Dôsledkom je, že všetko je prepojené a možné. Myšlienka lásky a nenávisti pôsobí na celý vesmír ale naše telo bude ovplyvnené viac. Stačí tomu len veriť.

Makia – energia prúdi tam, kam mieri pozornosť. Na základe tohto princípu funguje meditácia a hypnóza. Meditácia znamená hlboké a súvislé zamyslenie – trvalo sústredenú pozornosť. Hypnóza je len iný druh meditácie. Niektorí ju považujú za stav, iní za proces. Stav je sústredená pozornosť ale hypnóza je považovaná za praktickú, na rozdiel od meditácie. Meditácia sa používa k očisteniu karmy. Karma je v hinduistickej teológii morálny zákon, viera, že každý čin má význam a ovplyvňuje osud človeka v budúcom živote. Ako stavy reprezentujú identické formy trvale sústredenej pozornosti, rozdiel môže byť v predmete pozornosti. Dôsledok je: pozornosť je tam, kde prúdi energia. Pozornosť priťahuje každý silný zdroj energie, ktorý pôsobí na naše zmysly, dokonca aj na tie, ktoré si väčšina ľudí neuvedomuje. Ľudské bytosti sú samy o sebe energetické generátory, takže keď sa ich do kľudného miesta s pasívnou energiou presunie dostatočný počet, môžu ju celú zmeniť na aktívne, dynamické alebo stresujúce miesto.

 

Manawa – okamih sily je v súčasnosti. Naše súčasné podmienky sú výsledkom rozhodnutí a skutkov z minulých životov. Dobré skutky, ktorých sa teraz dopustíme vytvárajú dobrú karmu a naopak. Šamanská tradícia tvrdí, že minulosť nám nedala to, čo máme dnes a ani z nás nevytvorila to, čo sme teraz. Karma existuje a pôsobí jedine v prítomnom okamihu, prostredie a okolnosti tejto chvíle sú priamym odrazom nášho súčasného mentálneho a fyzického správania. Podľa toho, do akej miery v súčasnej chvíli mením seba, mením svoj svet. Dôsledok je, že prítomnosť je oblasť alebo dosah určitej súčasnej pozornosti, čiže všetko je relatívne.

Aloha – milovať znamená byť šťastný. V havajčine, je význam tohto slova (milovať) jasný a poskytuje návod ako byť milovaný a milovať. Havajský ekvivalent – aloha, prekladáme ako alo, zdieľať život tu a teraz a oha, radosť, teda milovať znamená byť šťastný s niekým. Z toho plynie, že láska existuje dovtedy, kým sme s predmetom svojej lásky šťastní. Dôsledok je: láska rastie, keď ubúda odsudzovanie. Láska je vždy s nami ale obvykle ju zakrýva strach, zloba a pochybnosti. Keď chválime upevňujeme to dobré a rastie ale pri kritike zase rastie to zlé a upevňuje sa to, čo nám vadí. Kľúč spočíva v tolerancii a rešpekt. Každá kritika zvyšuje odstup a zníži vnímanie toho, čo kritizujeme, takže si nakoniec môžeme vytvoriť predstavu, ktorá neodpovedá originálu. Na starom Havaji bola rozšírená viera v silu slov, preto sa ľudia báli kliatob, ktoré nie sú ničím iným, než kritikou vyslovenou formou hrozby. Podľa šamana bola kliatba zrušená a vyvážená mocou požehnania, ktoré predstavuje pochvalná fráza vo forme sľubu.

Mana – všetka sila vychádza z vnútra. Filozofia huna, nás učí, že všetka sila a moc vychádza z tela, mysle a ducha. Ak neexistuje žiadne obmedzenie, tak vesmír je nekonečný, čiže jeho sila je v každom jeho bode, ktorým sme my – nič sa nedeje bez našej účasti. Podstatné je si uvedomiť svoju účasť na udalosti aby sme mohli zmeniť faktory v sebe, ktoré ju pomohli privolať. Dôsledkom je, že všetko má moc. V tradičných spoločenstvách sa šaman zoznamuje s neviditeľnou silou vetra, liečivou silou stromov a podobne. To môžeme robiť aj dnes a naviac sa môžeme učiť neviditeľnej sile elektromagnetizmu, pohyblivosti vozidiel a sile liečivej hudby. Sila je všade a môže byť užitočná. Slovo mana, znamená autorita. Hovoriť s autoritou znamená hovoriť so sebadôverou, že naše slová prinesú výsledky aké očakávame. Majú takú moc do akej miery sú prednášané s autoritou. Kúpili sme novú práčku, po týždni s ňou začali problémy a moju mamu to už prestalo baviť, tak tej práčke jednoduchou vynadala a odvtedy funguje ako hodinky. Správna cesta k vedomému tvoreniu je sebavedomá autorita.

Pono – meradlom pravdy je účinnosť. Význam tohto princípu je, že prostriedky podmieňujú výsledok. Mierové prostriedky prinášajú mierový cieľ, násilné zase násilný cieľ. Vyplýva z toho, že to čo je skutočné, funguje. Šamani sú poradcovia a absolútne pravdy a definitívnu realitu odmietajú. Špecializujú sa na silu mysle a nebudú váhať pri liečení použiť nejaký nástroj pokiaľ to prinesie priaznivý výsledok. Liečenie je cieľom a účinnosť kritériom. Dôsledkom toho, je že vždy existuje nejaký iný spôsob ako niečo urobiť, ak je cieľ dôležitý, nemali by sme sa nikdy vzdať iba zmeniť prístup.

Aloha.

 

 

 

 

(Použitá literatúra: Serge Kahili King, Mestský šaman.)

Naozaj chcem tak veľa, keď jediné čo chcem je byť šťastná a spokojná?!

Túto otázku som si kladiem vždy, keď ma niečo sere. Zaujímavé, že keď je všetko super, skvelé a úžasné, už sa nad tým nepozastavím. To je pre mňa samozrejmosť. Mrzuté.

Želať som si začala asi keď som mala osem rokov. Teda, tak naozajstne, nie že, hodím mincu do fontány a prajem si zajačika. Aj tak som ho nikdy nedostala takže som to veľmi rýchlo pochopila.  Vlastne… mali sme ich u starkej vždy. No nič. Jednoducho, zistila som, že je čas na priania ťažšieho kalibru. Zajačik zjavne môj problém s detskou obezitou nezachráni. Myslím, že ju dokonca trošku podporil. Tým perkeltom. Aby som to uviedla na správnu mieru. Ide o to, že zhruba vo veku osem rokov som si začala dosť jasne uvedomovať, že obezita sa celkom dotýka môjho sociálneho života. No áno, zabolí to, keď na telesnej ostanete tým posledným, ktorý je do družstva nie že vybraný, ale pridelený, lebo ho nikto nechce, lebo je tučný a nevládze. Potom to zabolí vtedy, keď sa s kamoškami hráte na špiónky ale vy nemôžete byť špiónka lebo tie sú mrštné a obratné a v rozprávke majú extra tesné obtiahnuté oblečky. Môžete byť akurát tak ich šéf, ktorý nosí oblek, sedí na stoličke a zadáva im úlohy. No aj to malo svoje výhody. Teraz si nespomeniem aké.

Po troch rokoch sa moje priana, ktoré zneli: prajem si byť chudá aby som mohla byť na dvore špiónkou, zmenili na: prajem si byť chudá aby mi tak strašne neskákali prsia alebo prajem si byť chudá aby moje srdiečka v zošite s menom Rišo, mali budúcnosť (vlastne toto mi vyšlo). Väčšina mojich prianí sa točila okolo toho, že chcem byť chudá. Čím som bola staršia, tým viac som sledovala telešoping a dúfala som, že tie motýliky čo sa pricucnú na brucho a cucajú tuk (tak som si myslela, že to funguje), dostanem na Vianoce. Nedostala som. Dostala som niečo iné. Mamina ma prihlásila na kurz kanoistiky. TAM SA BEHÁ! A športuje!!! A sú tam chudé deti, čo sa tým tučným vysmievajú!!! Rozrevala som sa, nahučala na mamu, nasrala som sa a chtiac-nechtiac, o chvíľu som sedela v aute, ktorým sme sa viezli do lodenice. Bolo to ťažké, smrdelo tam mokré, zatuchnuté oblečenie, boli tam všade staré dosky, z ktorých vyliezali pavúky a bola tam aj skupina chlapcov, okolo štrnásť rokov, ktorí samozjreme so svojimi trojuholníkovými, vysekanými torzami, vedeli čo povedať, respektíve čo nepovedať tučnému okuliarnatému decku, aby ho (ne)motivovali. Ale boli tam aj super ľudia. Vlastne stačilo mi tak trikrát a kanoistiku som si zamilovala. Ani raz som nepadla do vody, iba mi do kajaku tí vysekanci naliali vodu. V strede mrtvého ramena Dunaja. Pádlom. Smiali sa. Doteraz si hovorím, aké šťastie, že som nemala menštruáciu. Táto kanoistika mi pomohla sa rozhýbať, schudnúť a byť silnejšou. Teraz s odstupom času je mi jasné, že čo si človek praje, splní sa mu. Chudá som ešte nebola a kanoistiku nám zrušili ale cvičiť som neprestala. Musela som chodiť každý deň na 45 minút na orbitrek. To bolo vážne hnusné, neznášala som to. Nudilo ma to, otravovalo a štvalo. Ale hej, pomohlo. V pätnástich som vyzerala normálne. Nebola som chudá ale už som nemusela nosiť chlapčenské veľké tričká, lebo sadlo ani pupok mi už netrčali. Dokonca aj v škole ma pochválili. Odvtedy sa so mnou pohyb a cvičenie ťahá stále. Teraz môžem povedať, že moje priane sa vyplnilo. Nie som síce chudá ale nie som tučná. Ďakujem vesmír. Ďakujem mami.

Okrem nervov z váhy a zo školy, som mala nervy zo všetkého. Samozrejme, moj pubertálny život plný hormónov sa plietol s nespravodlivosťou, krivdou a nenávisťou voči celému okoliu. Klasika. V období puberty som si šťastie a spokojnosť (ktoré som vtedy nevidela ale mala som ich) priala najviac. Keď som ich chvíľami mala a moje hnusné pubertálne ego si to všimlo, napríklad na hodinách herectva, tak som nepoďakovala. Prečo by som mala veď tak to má byť! Okrem toho, potom sa aj tak vždy niečo dosralo. Prečo asi? Ďakujem teraz!

Postupne som život začala mať rada, prijímať a ďakovať. Dlhšiu dobu ma však trápila pravá lopatka. Konkrétne bolesť v tej časti. Ťahanie, pichanie, také čo otravuje a stále ma to núti krútiť a naťahovať chrbát len aby to trochu povolilo. Lieky od bolesti, cvičenie, plávanie, nič mi dlhodobo nepomáhalo. Je to otravné. Prišiel čas, kedy si želám normálny život lebo ma niečo bolí? Bolesť mi bráni v šťastí a spokojnosti? Sakra, tak to už je zlé. Skúsila som teda niečo iné. Keď to nejde fyzicky, prečo nevyskúšať cestu psychického charakteru? Z mojej strany som začala meditovať. Nešlo ani tak o samotnú meditáciu, skôr o správne dýchanie. A potom som skúsila energetickú liečbu. No. Neviem. Nedá sa to opísať, nedá sa to povedať. Na konzultáciách som sa naučila cvičiť a dýchať. Bolesť prestala. Rozprávali sme sa, riešili sme minulosť, prítomnosť, strachy, to čo som si nepamätala, hľadali sme riešenia. Našla som seba, prestala som sa báť, a uvedomila som si, že všetko je tak ako má byť. Všetko je v absolútnom poriadku. Teraz mám život bez bolesti, samozrejme, že nie je bez problémov, nie je vždy ružový a už vôbec nie je ľahký. Našťastie, v našich životoch sú ľudia, ktorí dokážu pomôcť, vyliečiť, uzdraviť, či otvoriť oči. Títo ľudia tu sú s istým poslaním. Iste, nie všetci to robia od srdca. Lenže tí, čo to robia z čistej lásky a pokory, to vedia, nezneužívajú ale pomáhajú. Nehanbím sa vypýtať si pomoc. Každopádne, každému príde to, čo si vypýta. Príde čas, keď už človek nevládze. Nevládze pozitívne myslieť, nevládze sa usmievať a opustí sa. Presne pre tieto prípady sú tu ľudia, ktorí majú dar. Bolesť je sviňa.

Je v poriadku chcieť byť šťastí a spokojní. Pre niekoho to znamená byť chudý, pre niekoho zdravý, pre niekoho nájsť lásku, inému stačí aby ho nebolel chrbát. Dá sa to. Je super mať obyčajný život.

POMOC PRE KAŽDÉHO, KTO JU CHCE: http://www.obycajnyzivot.sk

Bolo to jedného krásneho septembrového dňa. Tri pumy sa dohodli, že spolu pôjdu na dovolenku! A kam? No do Dalmácie predsa! Vysvetlím vám názov pumy. To je pojem. Keď sme boli na strednej, bolo nás šesť. Už je nás len… ani vlastne neviem. Nazvali sme sa tak preto, že keď sme na telesnej hrali volejbal, boli sme nepremožiteľné! Mrštné, rýchle, dravé a oblečené v čiernom!… Okej, boli sme len oblečené v čiernom a hrali sme volejbal! Teda. Snažili sme sa hrať. Ale čo, aj tak sme sa tak volali.

Tri z nás, ja, Tereza a Dáša, sme sa rozhodli, že vyrazíme k moru! Bol začiatok septembra, ja som mala čerstvých devätnásť, skončili prázdniny, takže žiadne decká nehrozili a už aj úpeky boli slabšie. Išli sme autobusom z Bratislavy. Takým tým zájazdovým. Vrúcne sme sa rozlúčili s rodičmi a s (ich) slovami: ,,Žiadny alkohol!” sme sa nalodili. Už by som si cestu autobusom nezopákla, avšak niektoré chvíľky stáli za to.

Sedela som s Dášenou, Tereza bola za nami. Prehliadali sme si našich spolucestujúcich. Nič výnimočné, zopár dôchodcov, pár báb ako my, matróny a nejaká rodina. Vrátim sa k matrónam. To bol prvý dôvod, prečo by som si to nezopákla. Boli to dve dámy, wonabí luxusné paničky, v najlepších rokoch, so šiltami na drôtených fialovo-čiernych hustých vlasoch, ktoré išli na Makarsku asi nasať posledné slnkalúče na svoju superbronzovú pokožku, ktorú poctivo tunili niekde na Kuchajde. Čierne hrubé očné linky, ostro červené rúže a neprehliadnuteľné ťavie prsty. Klasické matróny. Sedeli pred nami. Srať nás začali tak dve hodiny po vyrazení, keď sa začali zaujímať o to, ako sa sklápajú operadlá. Vážne? Do prdele, cestujeme dvanásť hodín a ona vážne ide urobiť to, že ma pritlačí do sedadla? Trochu ohľaduplnosti!

Ďalší fejl prišiel, keď nastal čas desiaty. Jasné, už ideme dvadsať minút, čas na občerstvenie. Matróny vytasili rezne a nejaký kajnšmentke klobásu. Silne zaúdenú, paprikovú… Cítili sme to veľmi jasne. Dášine slová mi znejú v ušiach dodnes: ,, Nééé, ľudia, toto sa nerobí…”

O cikpauze ani nehovorím. Musíš vystúpiť, aj keď ti netreba, lebo kým sa všetci vystriedajú na teskových maďarských platených záchodoch, začne treba aj tebe. Takže ideš. A čo by to bol za zájazd, keby sme na pätnásť minútovej zastávke nestáli polhodinu, lebo slovenskí Pepíci si musia dokúpiť paštiky a rožky.

Posledný autobusový fejl na ceste tam: odbila ôsma hodina večer a všetci sa musia utíšiť, lebo dôchodcovia sa chystajú drichmať. Dáša: ,,No, pozri, už musíme byť ticho, už sa ukladajú.” A fakt sa ukladali. Vyberali si vankúše, periny, zuby… Dobrú noc.

Dorazili sme okolo 6:30. Na Makarskú riviéru, do mesta Baška Voda. Otravné bolo, že ček-in bol až okolo desiatej, ak si dobre pamätám. Myslím, že nás to nejako nepálčilo, na pláži sme sa najedli, potom sme sa išli kúpať. Áno, ja som ten typ – čo okamžite besnie, keď vidí more! Čo najrýchlejšie do mora a lustrovať! V Chorvátsku akurát tak holotúrie a ježkov. Po kúpačke sme si lupli Karlovačko a užívali si teplé, letné doobedie na prázdnej chorvátskej pláži. Slnko a pivo samozrejme urobilo svoje, tak sme sa pomaly pobrali do hotela. Trošku si odpočinúť. Hotel v pohode, trojhviezdičkový, pekný výhľad, na konci chodby. Niekedy sme počuli strašný rev z izby vedľa nás, ale neznepokojovali sme sa. Boli sme predsa na dovolenke. Mali sme plnú penziu. A fajne varili, chutilo nám. Akurát sme si museli dvakrát rozmyslieť, či budeme meškať na akékoľvek jedlo dňa, nakoľko naši spolucestujúci boli vždy polhodinu pred začiatkom už pri reštaurácii. No, málokedy sa nám podarilo vychytať červený melón. Kobylky všetko zmietli.

Baška Voda je fajn. Pekné, typické makarské mesto – promenáda, dlhá pláž, všade zmrzlina, všade reštaurácia, všade suveníry. Cez sezónu musí byť určite narvané. Mali sme šťastie, že sme boli v septembri, už tak to tam praskalo vo švíkoch. Ale dalo sa to zvládnuť. Na pláži sme nikdy miesto nehľadali. Bolo nám super. Prvý deň po večeri sme si povedali, že pôjdeme labzovať, očekujeme to a zistíme kde sa tancuje. Tak sme sa patrične vyštramandili a vyrazili. Stretli sme pár miestnych fešáčiskov aj turistov, ale nič moc. Nešli sme tam s týmito úmyslami. Netrvalo nám dlho a našli sme tančiareň.

Tancovalo sa v JEDNOM plážovom bare. Apollo. Prišli sme v sobotu, takže to tam poriadne žilo, dobrá hudba, dali sme si drink a išli sme si svoje! Sľúbili sme si, že pôjdeme na diskošku každý jeden deň, nech vytrasieme tie zmrzliny, čo sme dostávali za krásne oči! To bol tiež jeden poctivý fejl. Najprv bolo fajn, dostať zo päť kopčekov grátis, ale keď vidíte, že vám tretí večer po sebe kydá na vašu čokoládovú ešte pol kila redbullovej zadarmíčko, lebo sa mu nemíňa, tiež to nie je bohviečo. S Dášou sme neplatili. Sme dostávali sa krásne oči. Za to Tereza, tú nazval šéfkou, tá si pekne krásne zaplatila, žiadne krásne oči, ale aspoň mala tú, čo chcela. Ja som cez túto dovolenku ani raz nemala zmrzlinu, čo som si vybrala, lebo kým som sa cez tie citrusové sračky dostala k čokoládovej, išlo mi roztrhať mozog a mohla som ju zahodiť. Ach… tá krása…

Vrátim sa k Apollu. Žili sme teda v tom, že sme narazili na mega destináciu s diskotéjkou, na ktorej to žije do skorého rána. Omyl. Na ďalší večer sme sa znova vyštramandili. Tereza začala vymýšľať, že ju bolia nohy a že sa jej nechce. No ale tak sme ju rýchlo vysáčkovali von, že ani nemukla! Žiadne nechce! Prišli sme do Apolla. Tereza si sadla na pláž a my s Dášou sme vyrazili k baru. Lupli sme si pár drinkov B52, skoro podpálili bar a dostali rundu zadarmo. Vyšli sme na parket, ktorý bol podozrivo prázdny a z reproduktorov sa ozývali najprv dalmátske rytmy a neskôr hity, čo sa púšťajú na oslave sedemdesiatky. A bolo to stále horšie ako Rivers of Babylon. Tak sme si teda tancovali, zdesené, v rámci možností, s ostatnými dôchodkyňami, keď tu zrazu, čo nevidíme!? K Tereze si na pláži prisadne týpek typu Thor s čiernymi vlasmi a kecajú jedna báseň. No netrvalo ani päť minút, už sa vykrúcala s drinkom v ruke! Ale nohy ju bolia, hej?!  Takže bájo. My sme si tam dobre, že kačací tanec nedávali s Dášou a Tereza s Thorom si ide svoje. Išli sme do hotela. Tereza nám všetko rozpovedala! Thor je z Mníchova, robí niečo v Appli a pohybuje sa s dvomi gorilami. Čóóó? Takže ako správne kamošky sme ju vyhecovali, že odteraz sa musí štramandiť ešte viac a každý večer! Ale zase, až tak hecovať sme ju nemuseli.

Ďalší deň sme našli super prázdnu pláž, nikde nikto! Vyvalili sme sa, ja som išla lustrovať a baby sa opaľovali. O takých desať minút som sa k nim pridala. O ďalších desať minút sme sa prevalili na brucho. A o ďalších desať minút ma Dáša drgá do rebra. Šepká: ,,Pozri sa okolo seba.” Zdvihla som hlavu, rozhliadla som sa. Drgám Terezu. Rozhliada sa. Potichu sa otočíme na chrbát a podoprieme sa lakťami o deky. ,,Piči. Samé staré pekáče!” Boli sme na necudnej stareckej nudapláži. Boli tam vypečení, rozčapení Donchujanovia. Z každej strany na nás číhali nubianové, olejové, staré rozkroky. Najprv sme všetky tri dostali záchvat smiechu a potom sme sa pozreli veľmi nápadne na hodinky, akože už by sme mali ísť na obed! Zdrhli sme a ten deň sme neobedovali.

Večer sme si hľadali ďalšiu pláž a radšej sme sa poriadne rozhliadli. Našli sme celkom fajn. Baby sa opaľovali a ja som vyštartovala do mora. Lustrovala som okolo móla. Keď som sa vynorila, zľakla som sa, lebo nejaký Chorvát strašne ziapal mojím smerom. Otočila som sa a plávala som rýchlo preč. Ledva pri mne zabrzdil dement na vodnom skútri. Išla som na deku. Za chvíľu nás vyrušil ten ručiaci Chorvát aj dement na skútri. Začali sa s nami baviť. Nám sa moc nechcelo. Teda Dáši, tá si dala na ksicht klobúk a mala ich v paži. My s Terezou sme sa dozvedeli, že dement sa volá Leon a ten druhý neviem (asi nám to bolo dosť jedno, keďže to bol taký typický pivný pán). V prvom momente sa Dáši, Sladkej tajnej, ako ju nazvali, spýtali či nechce masažu – hlavy, normal alebo erotiko. Potom pochopili, že o tieto služby majú záujem skôr matróny (už sme ich stretli a nejakí Chorváti sa ich pýtali presne toto) a pozvali nás na BMX šou, ktorá bude ďalší večer. ,,Ale mne sa nechce ísť na nejakú elektronickú lejzrovú chujovinu.” Sťažujem sa, kým si žehlím vlasy. Tereza ma umravňuje: ,,Bmx, je akrobatická jazda na bicykli.” AHA! Hneď som pookriala.

Ráno sme sa najedli a vydali sa na dobrodružstvo do susednej dedinky – Brely. Krásna. Veľmi pekná dedinka, síce s malými plážami, no s o to krajšími zákutiami. Večeru sme si dali vonku a vtedy som sa naučila, že keď od teba chce niekto poradiť s jedlom a ten niekto je Dáša, nikdy jej neporaď to, čo si myslí, že by chcela, takže žiadne lignje na žaru. Treba jej vybrať to, čo si dáva vždy, bez toho aby hrozilo riziko, že bude frflať a ovoniavať každé sústo.

Večer sme si užili na Bmx šou, s tristo kopčekami citrónovej a redbullovej zmrzliny. Zatancovali si na diskotejke, kde hrali presne ten istý plejlist ako predošlé dni a išli spať. Myslím, že v tento večer sa Tereza nestretla s Thorom, za to ten nasledujúci to plne vynahradila.

Zistili sme, že ólinkluziv bar využívať nebudeme a snažili sme sa opiť z drinkov v plážovom bare. Neúspešne. Tri B52-ojky po sebe, nás utvrdili v tom, že všetky drinky sú pančované. No čo, išli sme trsať. Objavil sa Thor a odviedol si Terezu aj so svojimi gorilami. No, po hodine sa nevracala a my sme sa už chceli ísť uložiť. Rozhodli sme sa ju ísť hľadať. Prešli sme celú, asi stokilometrovú pláž, ale narazili sme len na lavičky prístupné od osemnásť rokov. Vrátili sme sa k Apollu. Tam za nami prišiel Leon s nejakým kamošom. Povedali sme im, že hľadáme kamarátku, či by nám nevedeli poradiť, keďže sú tu doma. Lámanou chorvátskou češtinou nám povedali: ,,No, minulý týždeň tu znásilnili jedno dievča a ukradli jej peňaženku!” Díky chalani. Potom nám navrhli, že ešte s nami prejdú pláž. Ja som šla s Leonom, Dáša s Klementinom (toto je jediný človek, ktorému som nezmenila meno), ktorý bol odporne dotieravý. Až sme začali uvažovať, či to dievča náhodou neznásilnil on. Samozrejme, že žiadna pátracia akcia po Tereze sa nekonala. Dáša sa srala s Klementinom a ja som sa snažila vylúštiť lichôtky, ktoré dostávam. Zrazu sa objavila Tereza s Thorom. Dáši došla trpezlivosť a keď už videla, že Tereza je v pohode, odišla do hotela. Klementino povedal nejakú nadávku a odišiel. Ja som ostala s Leonom.

Sadli sme si na pláž, snažili sa rozprávať a ja som rozmýšľala, či tie kecy, ktorými ma balí, vymýšľa každý týždeň nové alebo to má osvedčené. Neviem no, u mňa sa hlavne neosvedčilo držanie za stehno po troch minútach. Musel sa uspokojiť s mojím úsmevom. Bola to totálne gýčová chvíľka  na pláži pri splne mesiaca (určite bol vtedy spln), dokonca hral nejaký superslaďák. Vymenili sme si čísla a išiel ma odprevadiť k hotelu, kedy mi nezabudol asi miliónkrát povedať, že už máme len štyri dni a on nechce premeškať ani jednu chvíľku so mnou. V pohode… Vôbec sme sa nezoznámili pred hodinou…. Dohodli sme sa, že sa stretneme ďalší deň na pláži, kde ma skoro zvalcoval skútrom. No, ja som to brala s veľkou rezervou, možno prídem a možno nie, čo ja viem aké plány budeme mať.

Asi sa pohoršujete nad tým, že som bola zadaná. Veru, je to pohoršovania hodné. Frajera som mala tri roky. Úprimne Vám ale poviem, necítila som ani kúsok viny. Teda, aj keď sa (ešte) nič nestalo, nemala som ani najmenší pocit, že robím niečo zlé. Dokonca som sa nemusela ani upokojovať heslom čo oči nevidia, srdce nebolí. Vôbec. Brala som to ako krátky, svoj prvý, dovolenkový flirt, ktorý jednoducho musí každá žena zažiť.

Povedala som babám, že sa Leon chce so mnou stretnúť na pláži. Súhlasili, že tam kľudne môžeme ísť, že je v princípe jedno, kde sa opaľujeme. No ale keďže mi bolo pomerne jedno, či sa stretneme, zaspali sme. Takého poobedného šlofíčka sme si dali, že sme meškali asi dve hodiny. S pokojným vedomím aj svedomím sme sa pomaly vyšuchtali na pláž. Bol tam. Zobral ma trochu ďalej a dôrazným chorvátskym tónom mi vytkol, že som neprišla. A ja som mu absolútne nedôrazným slovenským flegmatickým tónom odvetila, že veď som tu. Čo sa dialo. Kúpil mi nejaký džús (nie neotrávil ma) a sadli sme si na pláž, púšťal mi pesničky zo svojho ájpodu, vraj ktoré mu pripomínajú mňa. No umierala som. Ale v pohode, užívala som si to a tá hudba bola dosť dobrá, doteraz ju mám v plejliste. Aby ste vedeli. Ja som bola otvorená dovolenkovému flirtu, takže som prijímala každú lichôtku a naplno som si to užívala, to že mi to bolo trochu smiešne je druhá vec. Nikdy som nič podobné nezažila a okrem toho, jeho vzhľad rozhodne nepodporoval môj nesúhlas. Keďže robil bmx, bol namakaný, mal krátke čierne vlasy, asi modré oči, pekne sa usmieval, chorvátsky autoritatívny akcent tiež robí svoje… Čo vám budem hovoriť, dovolenková láska! Nemohla som ani uveriť tomu, že sa to stalo mne. Je pravda, že ten týždeň tam toho veľa na výber nebolo… Každopádne, mne sa nikdy nestalo, že by ma niekto (cudzí) pozval na drink na Slovensku, takže ako hovorím, pozornosti som si naplno užívala.

Odpoveď na otázku, prečo som podviedla svojho frajera (už sme si dali pusu takže…) bola jednoducho: Neviem. Zjavne už vtedy náš vzťah nebol taký, že by mi to vadilo. Ako som povedala, necítila som absolútne nič. Žiadna výčitka. Na pár sekúnd som sa zamyslela a povedala si, že asi to v pohode nie je, keď nemám výčitky pri počúvaní romantickej dalmátskej hudby na dalmátskej pláži s dalmátskym bíčbojom (bíč akože pláž). Jasné, veľmi to podmieňoval fakt, že je to len na pár dní, že je to dovolenka a že to treba zažiť (ale treba!). Pre mňa to neznamenalo nič ale tým samozrejme, neospravedlňujem svoju neveru. Ešte posledná kvapka: som to tak cítila.

Dobre teda, pokračujme, Leon mi proste dával najavo silný záujem a keďže nám ostávali asi tri dni na formality, na spoznávanie sa nebol čas! Mali sme sa večer stretnúť, no jasne som mu povedala, že na dovolenku som prišla s babami a že večer chcem určite tráviť s nimi na tancovačke, ktorá pripomínala dežaví. Súhlasil a dohodli sme sa na stretnutí až potom. Úprimne, moje plány sa týkali  len prvej méty, čo teda pre mňa znamená maximálne ruka pod tričkom. Bolo mi jasné, že on teda predstavu o číslovaní nejakých miet nemá a ide rovno na bránkovisko. Žasnem nad svojimi športovými termínmi. Každopádne, žiadne také, veď sme sa poznali dva dni! To takto chodí?

No. Po diskotéjke sa ma spýtal, či spolu pôjdeme jeho autom na Makarsku – do mesta pár kilometrov od Bašky Vody. NIE! Čo ti šibe? Nesadnem si do auta s niekým, koho poznám dva dni, v cudzom štáte! Tak dobre, povedal, poďme teda do Harleya, to je taký bar, tu kúsok. Do baru? V pohode… Takže. Viete čo bol ten Harley? Viete čo to bolo? Keď sme tam prišli, všade bolo ticho. Len domy. Harley je, milí moji, jeho garaža. Áno, garáž prerobená na bar (veľmi vkusne, len čo je pravda). Naozaj tam bol barový pult ako v bare, telka, fotky, bicykel a… gaučovka. Nééé. Teraz sa musím rozhodnúť, či budem ďalej hrať nedostupnú (s tým, čo sa už odohralo to veľmi význam nemalo) alebo to potiahnem do frigidnej paniku vyvolávacej kravy a cudnosť si už aj tak nezachránim. Ehm. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Prešla polhodina, povedal mi celú históriu svojej garaže, všetkých artefaktov (ktoré boli vážne zaujímavé a kvôli tomu som tam chcela ostať!), ukázal mi fotky svojich psov, pustil mi svoj plejlist a nevysvetlil mi, prečo má na stene fotku pápeža. A už teda… Asi čakal, že mi bude vysvetľovať aj na čo slúži tá gaučovka, ktorá sa mi neskutočne protivila. Majngot, viem, že to bolo mega trápne. Poviem vám, človek by si myslel, že chorvátčina a slovenčina sú pomerne rovnaké jazyky! Veruže nie sú, asi trikrát sa mi stalo, že som mu na niečo odpovedala so samozrejmosťou áno a v skutočnosti by to bolo teda NIE. Každopádne, keď po ďalšej polhodine zistil, že tudy cesta nevede, nasral sa a povedal niečo v tom zmysle, že to nechápe, keď som taká pekná a že nemám ani frajera a nechcem, veď on je tu pre mňa (neviem odkiaľ zistil, že nemám frajera). Vtedy zaznela legendárna veta, po ktorej by som to už chtiac-nechtiac nedala. Extra romantické gesto – nemusel sa ani prekonávať, vedel, ako na to – priblížil sa pomaly ku mne, pohladil ma po tvári, pozrel sa mi do očí a povedal: ,,Proč si taková?” A ja som jednoducho nemohla! To sa jednoducho žiadalo! Tak som s jemnou nadsázkou a naivitou odvetila: ,,Jaková?” No, vtedy som sa začala smiať (hej na svojom vtipe a čo?), on sa trochu nasral a odviezol ma na skútri do hotela. Pred hotelom sa na mňa zase tak romanticky pozrel a mne ho prišlo trochu ľúto. Ako vážne neviem na čo som sa tam hrala, keď by TO bol už iba klinec do rakvy. Fuj, to vyznelo debilne, ale hold… Odišiel.

Dievčence na ďalší deň z jakovej umierali. Vedela som, že sa im to bude páčiť. Vždy si dávam pozor, aby som si zapamätala všetko, čo sa deje, aby som im vedela povedať všetky pikošky. Tento deň sme si užívali spolu. Nedalo sa však veľmi kúpať, bolo pod mrakom a fúkalo. Jediný, kto bol vo vode, som bola ja. Tak sme si teda užívali, kávičkovali a chystali sa na večer. Tak sme sa vyštramandili! Rozhodli sme sa, že pôjdeme predsa len do ólinkluzív baru a potužíme sa vínom. Potom pôjdeme trsať. Sadli sme si na hotelovú terasu, dali sme si víno, ohovárali sme koho sa dalo, smiali sme sa… Už-už sme sa chystali vyraziť, keď v tom sa strhla taká búrka, že sa stavím, že všetko okrem nášho hotela prestalo existovať! No super. Dážď na nás doľahol. Tak sme teda sedeli a márne čakali. Pomaly sme prestávali veriť. Zrazu mi prišla esemeska.

Leon: ,,Kde ty jseš?” Odpísala som mu, že v hoteli. Napísal: ,,Za deset minut som ven.” Ojha, aký rázny tón. Uistila som sa, že holky budú v pohode, ak odídem. Vyšla som von. Kým som prešla do auta, bola som totálne zmoknutá. Taká dramatická chvíľa! Ale hej, no tak tentoraz som už nastúpila do toho auta, aj keď to bola čierna dodávka (uistil ma, že to kvôli bicyklom). Po prvé, mi ho bolo ľúto a po druhé, som nechcela, aby si ma zapamätal ako …kokos, ani neviem ako, ale dúfala som, že som jediná, ktorá ho takto naťahuje, tak si ma bude pamätať dlhšie. (Neviem prečo ženám záleží na tom, aby boli výnimočné pre niekoho iného a na seba zabúdajú.) A jasné, bavilo ma tráviť s ním čas. Tak sme išli do Makarskej. Tam bolo krásne, jasné nočné nebo, hudba, bary… Dali sme si drink – on nepil alkohol. Bolo to také zvláštne. Myslela som, že včera bolo naše posledné stretnutie, keď som ho tak nasrala. Ono sa všetko zdalo také zrýchlené – zoznámenie, spoznávanie, hádka, rozchod, odpúšťanie, uzmierenie… to všetko, čo sa odohrá možno za pár mesiacov, sa tu odohralo za tri dni. Zaujímavé. Zvláštny večer to bol, už vôbec nenaliehal tak, ako predtým, držal ma za ruku, usmieval sa, lichotil mi… Také pomalé prvé rande. Druhé, okej. No tak tretie! Keď sme sa vracali, ešte sme zastavili pri obchode, niečo si išiel kúpiť (ako strašne som nechcela rozmýšľať čo). Stále som mala ten podozrievačský pud, tak som si odfotila okolie – keby ma náhodou našli naporciovanú, tak nech majú jednoduchšie vyšetrovanie.

Vyrazili sme. Cesta na Bašku trvá asi 15 minút, keď je pekne. Teraz lialo, bola búrka a cesty boli mokré. Nebolo mi všetko jedno. Raz sme dostali taký šmyk… Našťastie, boli sme jediné auto na ceste. Vymenili sme si zhrozené, ale vďačné mĺkve pohľady, ktoré by nikto nemusel prekladať. Sakra, čo sa to so mnou dialo, že som nastúpila do čiernej dodávky, dvadsaťdvaročnému frackovi, za búrky, v inom štáte a sama?! To asi to chorvátske flou!

Tak, čo by to bol za romantický dobrodružný výlet, keby sme nevystúpili v Harleyi? Ále, hovorím si, zajtra odchádzam, to vážne musím mať také morálne zásady? No. Ako sa ukázalo… nemusím. Bolo to strašne divné. Popravde, dobre, že som to nechala na poslednú chvíľu, lebo keby som si to mala zopakovať, tak neviem. Ale v pohode! Zlatý bol. Sa snažil. Potom mi dal na pamiatku starodávny ďalekohľad (pirátsky, taký som vždy chcela). Zlatíčko. Škoda, že som nevedela chodiť. Ale aj na to myslel, odviezol ma do hotela, rozlúčili sme sa a odišiel.

Zvláštne. Myslela som, že týmto to hasne. U mňa to teda haslo. Veď to hlavné už sa stalo, tak čo ešte by sme mohli riešiť?! Veci sme už mali v hotelovej hale, čakali sme na autobus, bolo asi pol jedenástej doobeda, autobus mal prísť o druhej. Išli sme kúpiť suveníry a vrátili sa. Mali sme veľa času. Prišla mi esemeska. Čakal ma na recepcii. To vážne?! Išli sme teda ešte spolu. Pozval ma na kávu a ja som stále nechápala vo co gou! Rozprával mi o tom, že som iná. Isteže…Úplné iná… Ešte sme išli do Harleya. Znie to tak luxusne. Lepšie ako garaža. Tam mi ukazoval fotky jeho rodiny. Chcel, aby som ich spoznala. WTF?! Potom pustil tú superskú hudbu a začal plánovať. No ja som nechápala. Chcel, aby som tam s ním zostala, že s ničím nie je problém. Našťastie, toto ešte bral, že som tam ostať nemohla, no nebral to, že som mu nevedela povedať, kedy sa uvidíme. ,,Ja neviééém, možno o rok, možno nikdy…” Ešte stále som to brala úplne ľahkovážne. Takto to naplánoval: ,,Ty jedeš domof, pripraviš veci, oblečenie, co potrebuješ, i vratyš se. Ja te budu čekat v Splite, ty ostaneš i budeš moja.” Ou em dží, ako som mu mala povedať, že to čo hovorí, je úplne mimo? Akože, to vážne toto hovorí všetkým turistkám, ktoré tu sundá? U Chorvátov zjavne neprichádza do úvahy slovo nie. Snažila som sa mu vysvetliť, že chodím do školy, ale aj na to mal argument (popravde, tento mi bol dosť pochuti): ,,U mňa ne škola! Ja uživam sebe život!” No už-už ma mal! Ani neviem akým spôsobom sa mi to celé podarilo, teda nepodarilo uzavrieť. Myslím, že to proste ostalo otvorené, s tým, že som mu musela sľúbiť, že cez najbližšie (školské) prázdniny určite prídem.

Odviezol ma do hotela a rozlúčili sme sa. Vtedy mi asi prvýkrát prišlo smutno. Celý čas som nad tým rozmýšľala, ale bolo jasné, že to neprichádza do úvahy. Akoby som asi frajerovi povedala, že idem do Splitu na mesiac (tak keď už)? Asi nijako. Ale áno, priznávam, že to bol jediný dôvod prečo by som nešla. Jediný a vlastne asi najpodstatnejší. Hlavne, ja som tomu Leonovi ani nepovedala, že mám frajera…

V autobuse som vyronila slzu. No hej, také dynamické štyri dni majú čosi do seba. Hlavne argument, že sebe uživa život, žije v Chorvátsku a len existuje, ma pravdupovediac ešte dlho zmáral. Potom sme si samozrejme ešte písali. Potom asi zistil, že mám frajera. A potom asi zistil, že poznám ďalšie dve holky, ktoré s ním zažili na vlas rovnaký scenár (okrem toho záveru)! Ale na jeho obranu – im dal potom vrecúško pravých hrvatskych mušlí. Ale dosť bolo sentimentu. Flirty na dovolenkách asi končia takto. Všetko bolo super, bola to moja najlepšia dovolenka (zatiaľ). A čo Tereza a Thor? Tak prosím pekne, ten ju zase volal na prázdniny do Mníchova. Neviem prečo váhala! Mohla nám doniesť ajfóny!

Volim Hrvatsku.

Redigovala: Mgr. Michala Šebestová

Myslím, že táto kartica dnes nám dnes všetkým zahrala do karát. Je stručná a jasná! Každý si žije tak ako chce, život, ktorý si vybral. Kašlite na názory iných. Nenechajte ich stavať vaše sny!

Krásny víkend!