Som nikto. A čo? Jáj, jasné, to najhoršie, lebo v dnešnej spoločnosti sa idú všetci posrať ak si niekto. A ty sa môžeš zodrať. Kvôli sebe či kvôli nim?

Naozaj je dnes také dôležité niečo znamenať? Ale pre koho? Pre koho potrebuješ byť niekto? Pre rodičov? Pre starkého, ktorý donekonečna melie o vysokej škole a tvojej budúcnosti, ktorá je v ruinách lebo si si ju nedokončil? Potrebuješ to dokazovať svojím drbnutým spolužiakom alebo bývalej frajerke?

Sebe?! A potom? Staneš sa niekým a čo bude ďalej. Budeš chcieť viac a viac. Poviem Ti to.

Od detstva do teba starký hustí aby si bol niekto. Zatiaľ si malý, nepovie konkrétne, že čo by si predstavoval (áno, ON čo by si predstavoval, nie ty, tu nejde o teba predsa). Akonáhle príde možnosť – začneš hrať tenis (,,Ty budeš ako Agassi.“) začneš plávať („No, z teba bude Moravcová.“), začneš chodiť na karate (karatistu nepozná ale určite tí NAJ dobre zarábajú), akonáhle budeš schopný sa niečomu venovať, vidí v tebe (svoju) prestížnu budúcnosť. A potom príde otázka, na ktorú už vieš odpovedať. „Čím chceš byť keď vyrastieš?“ A ty si sa už naučil, že odpovieš tak, aby bol starký spokojný, nie pravdivo. Nepovieš, že chceš byť herečka, učiteľ či smetiar. To sú podradné povolania a starký je spokojnejší, keď povieš, že budeš právnik alebo doktor. Naučil si sa to, lebo si videl ako reagoval, keď prišla tvoja staršia sesternica a povedala, že bude právnička. Vtedy si videl tú iskierku radosti a uznania, ktorú mal starký v očiach, keď to počul. Aha! Takto to funguje, poviem, čo by chcel počuť, bude šťastný a ja budem mať dobrý pocit. BULŠIT! Hej, jasné toto funguje, kým nezačneš chodiť do školy, to sa od teba ešte nič neočakáva. S prvou triedou prichádzajú stále väčšie nároky, výčitky a nesplnené sľuby a ty si veľmi pomaly ale isto začínaš uvedomovať, že to nie je to čo chceš! Teda v tom lepšom prípade si to aspoň uvedomuješ. Robiť nemôžeš v podstate nič. Je neprijateľný akýkoľvek vzdor v akejkoľvek oblasti. DOSPELÍ vedia, čo je pre teba najlepšie.

Tak to je. Aspoň u mňa to tak bolo. Asi od siedmej triedy som vedela, že chcem ísť na herectvo. Teda na konzervatórium. Chodila som na literárno-dramatický odbor, kde som sa vždy cítila tak sebaisto a dobre (vážne tak od srdca dobre). V deviatej triede však prichádzal nátlak – vyber si strednú školu. Raz som už sklamala – nedostala som sa do matematickej triedy (fakt neviem, čo by som tam ja robila, keď pri slove percento si snažím vybaviť ten príklad z učebnice, kde sa použila trojčlenka). Keď som povedala, že chcem ísť na konzervatórium, na umeleckú školu… Fúú, tie pohľady (od starkého a mojej tety), si dodnes pamätám, totižto nepatrili mne ale mojej mame – ako mohla dopustiť aby som sa rozhodovala sama! Ja neviem čo je pre mňa dobré. Samozrejme, s konzervatóriom aj s hocijakou inou školou, ktorá by ma mohla baviť som sa mohla rozlúčiť. Mala som dve možnosti buď pôjdem na obchodnú (akadémiu, nie ulicu) alebo na gympel. Diki, Broňa. Moje matematické schopnosti zodpovedali, presne týmto dvom typom škôl. Argument, že ma to nebaví a budem tam trpieť, starký, ani nikto iný, keďže sa mu všetci podvolili, neakceptoval. V budúcnosti (v budúcnosti, ktorá bola na kilometre vzdialená) budem dobre zarábať a lepšie to vyzerá v životopise. Fak. Nie fakt. Fak.

Dobre, takže život plný školského stresu (ale bol to stres, priznajte!) sa ešte len začína, nebudem robiť to čo ma baví lebo to nie je dôležité ale pôjdem na gymnázium aby bol starký rád, že jeho najstaršia (a jediná) vnučka pôjde na gymnázium. Povzbudivé slová nemali konca – budeš chodiť na gympel, si niečo viac ako tí, čo chodia len na strednú. WTF?! Pekne to v deťoch pestujete, vy dospelí!

Super, bola som na gympli, štyri roky utrpenia, nudy a stresu… ALE V POHODE! Starký bol rád, som na gympli, niečo zo mňa bude (ako sa hovorí, LOL). Ďalšia životná kapitola – vysoká škola. Musela som ísť, veď čo s gymplom (pekne to naplánovali, bez gymplu som nikto, niekto budem jedine s ďalšou školou). Akékoľvek moje nápady čo by ma bavili ako psychológia, kulturológia, environmentalistika či história, boli sklamania. Pre starkého, pochopiteľne. Zubarina, medicína, technická, chemická, matfyz – to boli jeho vízie. Lebo tam sa dobre zarába. Miliarda článkov o najlepších vysokých školách, o pracovných pozíciách, ktoré sú žiadané, IT technici, po tých je dopyt! IT TECHNIK?! JA?! Jasné, hocikedy. No každopádne som už bola dospelá, a pomerne naučená odolnosti voči starkého rečiam o tom, že zo mňa nič nebude, lebo také školy nemajú budúcnosť. Keď som si vybrala históriu bola som sklamaním roka. Vlastne sklamaním navždy. To už potom starkému neostávalo nič iné len pracovať s tým čo má, čiže aj keď znechutený, držal mi palce aby som to dala. Zlatý. Aj tak mi bolo z tej školy zle. Vôbec som to tak necítila. Akoby som tam ani nebola, keď som tam bola. Strašným spôsobom som trpela, tak ma to ubíjalo. Zase stres, učenie (okej to ma bavilo, veď dejepis, super) ale tí ľudia. Akože sorry ale kto sa cíti dobre keď sa k nemu správajú ako handre? To im za tie tri písmenká stojí? Veľmi nepríjemní a nadradení ľudia sú na vysokých školách. Tí čo učia myslím. No to ja už som vedela, že toto nebude tá pravá cesta ale tak nechám to plávať a uvidíme čo to dá.

No nedalo to veľa. Teda z pohľadu iných, ktorý mi je srdečne ukradnutý. Skončila som na bakalárskych štátniciach lebo pánom sa nepáčilo. Ale okej, jednoducho nedala som to, nahovno otázky alebo som to asi nevedela, každopádne bolo mi to jedno, bola som v siedmom mesiaci, šťastná a odolná voči akémukoľvek stresu! Táto divná školská kapitola už pre mňa skončila. Aj pre starkého. Nie pre toho nie. Malý má dva roky a starký stále nepochopil, že na vysokú ekonomickú školu jednoducho nepôjdem nikdy, lebo ma to NEBAVÍ a je mi jedno či budem ING alebo MGR alebo NIKT.

Tak. Je mi jedno či som niekto alebo nikto. Z pohľadu tejto chorej doby, kedy každý, kto niečo znamená je poloboh som ja asi nikto. Z pohľadu môjho som mama, som šťastná mama a som spokojná. Iste, mám sny, mám ťažké chvíľky ale mám hlavne to, čo som vždy chcela. Každý deň sa zobúdzam s tým, že sa budem starať o malého Pipca. Samozrejme, snažím sa vymyslieť akoby som mu mohla dať čo najviac. Robím čo ma baví, píšem, varím, hrám sa, kreslím. Iste, netvrdím, že máš sedieť doma na riti a byť spokojný, keď nemáš prácu. Ale vlastne keď si tak šťastný, tak super! Tvrdím, že máš robiť to, čo ťa baví! A úprimne, baví ťa sedieť doma na rici? Nepozeraj na to, čo od teba chcú iní. To je ich sen, ich predstava o svete, ich verzia pravdy. Ty máš svoj sen a tak si ho ži. Si ho uži. Rob to čo ťa robí šťastným, choď si svojou cestou. Pozri sa na tých, čo niečo ,,znamenajú“. Sedia vo vláde, kradnú, ubližujú druhým, stále chcú viac. Viac zla. Sláva a uznanie tešia len tvoje ego a ego nie je srdce. Počúvaj rozum a riaď sa srdcom. Počúvaj druhých a riaď sa sebou. Nech si povedia čo potrebujú, nech sa vyrozprávajú, poďakuj a choď si vlastnou cestou. Nie si nikto a nemusíš byť niekto. Ty si TY.

Začala som ho vnímať asi pred rokom. Teda tak intenzívne, keďže som sa stala jeho absolútnou súčasťou. Je to veľmi zaujímavá téma, keď sa nad tým tak zamyslím. Mám z toho trochu pocit, že väčšinou tí čo zaškatuľkujú Teba, žijú v skutočnosti v jednej veľkej škatuli. Asi sa boja, potrebujú mať všetko pod kontrolou v kartotéke aby sa náhodou nestretli so zmenou, čo by narušila ich komfortnú zónu.

Uvediem príklad: Prestaneš jesť mäso, len tak, zo dňa na deň, bez rečí, jednoducho preto, že chceš, máš na to svoje dôvody, možno si niekedy dáš, možno nie – si vegetarián. Niekto to uzavrie jednoducho, s klapkami na očiach. Iný, s klapkami na celom mozgu, Ti ešte bude vyčítať, že si bol celý čas ticho, nič si nepovedal, len si začal a on teraz nevie, že čo. A čo?! Môže Ti byť jedno, veď mäso nejem ja a nie ty, tak čo panikáriš? No a potom prichádza víťazná salva oboch týchto škatuliarov – ak Ťa náhodou uvidia vložiť si do úst čo i len kúštik mäsa: „HA!!!! Ja som vedel, že to nedáš!!! Takže už si skončil? To si dlho nevydržal!“ Takže takto je to. Najprv sa ide zosrať, keď prestaneš, buď vôbec alebo Ťa iba na oko podporuje, a potom Ťa dá dole jedným šmahom a cíti sa ako PÁN, keď vidí, Tvoje „zlyhanie“. V skutočnosti však zlyhal akurát tak on. Ty si v pohode, nič si nevyhral, nič si neprehral. Len si choď svoje a nepozeraj na nich.

Keď som prestala jesť živočíšne produkty, všetci okolo ma nazývali vegánom. Zvláštne, nikdy som ním nebola – jedla som vajcia. Ale jednoducho im to tak vyhovovalo. O dva milimetre sa vymyká z priemeru, tak ju proste onálepkujeme, zaškatuľkujeme a už je to v pohode. Naskytajú sa im potom možnosti vŕtať sa v tom až do špiku (krásne vegánske prirovnanie). Snažia sa ťa nachytať na akejkoľvek blbosti aby Ti ukázali, že to čo robíš, nie je správne. Pritom sa len boja. Schovávajú sa za svoje egoistické žvásty, lebo vedia, VEDIA, že na správnej ceste si ty. Alebo možno nie si. Neviem, každý je na tej, čo si vyberie.

Ešte som zažila také nepríjemnejšie zaškatuľkovanie, ktoré ma dosť zabolelo. Situácia: najhoršia dovolenka v mojom živote, rozchádzaš sa s frajerom (Nemáš problém s rozhodovaním, lebo počas celej wonabí udobrovacej dovolenky sa k tebe správa ako chujdák – asi každý pochopí moje nové zaškatuľkovacie heslo. Ide len o to,  prežiť (dovolenku) v zdraví a pokoji.) ste tam partia, stále žiješ v tom, že sú to tvoji priatelia, čítaš knihu, v celku pokojný deň, ešte žiadna spŕška nadávok neprišla. Zrazu, jeden tvoj pseudokamoš zoberie knihu, ktorú čítaš a námatkovo nalistuje pár stránok. Zastaví sa na jednej a nahlas prečíta úryvok z knihy Prastaré tajomstvo kvetu života. Pamätám si, že to bolo niečo v zmysle, že každý z nás má anjela strážneho, len to bolo napísané v pomerne vedeckom štýle (slová ako entita, schéma a komplexne), keďže celá tá kniha je v podstate taká encyklopédia. Veď si nájdi. No jasné, že sa toho všetci chytili. Nikto mi priamo nepovedal, že som divná lebo čítam takéto knihy (jeden odstavec mimo textu a vlastne aj keby, tak čo?!), len sa uškŕňali a povedali, že oni by takéto knihy teda nikdy nečítali! Na koniec, je to vidno. To, že ma zaškatuľkovali som sa dozvedela až dva týždne po dovolenke, keď sme už boli rozídení (ja stále v nádeji, že len s týpkom, nie aj s „kamarátmi“- omyl). Výsledok bol: rozišli sa lebo ona začala chodiť do sekty. Tu- du- du- dúúú. Zabolelo. To celé je však príbeh na iný článok (všetko bude!).

Na druhej strane, asi sa škatuľkovaniu úplne vyhnúť nedá. Máš gélové nechty, si namyslená štetka. Nemáš nalakované nechty, si ezoterická naturalistka (pritom len proste máš iné priority ako dve hodiny sedieť bez pohnutia s krásnym bledomodrým lakom na nechtoch, kým schne, napríklad: dieťa). Máš dieťa, si pasé, už si neužiješ. Nemáš dieťa a užívaš si, si mladá a pochabá. Máš dieťa a užívaš si aj s ním, si nezodpovedná matka, sociálku na Teba! Nakupuješ v sekáči si buď chudobná, trápna alebo hipsterka. Nakupuješ v Auparku si zbohatlícke decko. Máš dlhé čierne vlasy, to má každá. Máš krátke blonďavé vlasy? Si lesba (fakt to v tejto dobe bolo vyrieknuté). A mohla by som ďalších milión kravín podobného typu vymenovať. Veď to poznáte.

Škatuľkovanie začína od najmenšieho najmenšia. Narodí sa chlapček, je to siláčisko oblečený v modrých gaťurkách. Narodí sa dievčatko, spravíme z nej princezničku. Je to prirodzené ale je to správne? Nevieme. Vieme ale to, že pomaly ale iste sa aspoň od tejto zvláštnej tradície (stavať chlapcov do pozície, kedy na ramenách nesie zodpovednosť postarať sa o rodinu, a dievčatá nech rodia deti), začína upúšťať. Nerobme z chlapcov Arnoldov a z dievčat Snehulienky. Nedávajme im (naše) modely a škatule. Dajme im len slobodu, smer a solidaritu!!! Robím si silno srandu! Dajme im slobodu a lásku. Oni nám ukážu smer.

Neviem, či škatule niekedy hodíme do zberu. Možno to bude ešte dlho trvať. Zatiaľ sa však nedajme. Nechajme škatule a systém tým, čo to potrebujú a my si žime svoj život tak aby sme boli spokojní a šťastní. S mäsom, bez mäsa, v sekte či v kostole. Ale hlavne s LÁSKOU.

Každý z nás určite niečo také má. Minimálne pozná. Ak nie, dobré pre teba! Poznám dievča, ktorá má navždykomplex z jej tučných kolien (môžu byť kolená tučné ak je štíhla?), vymyslel jej ho, vlastne si ho, jej frajer na strednej škole. Aj ja tento druh komplexu mám. Myslím, že ich mám niekoľko.

Jeden z mojich navždykomplexov mi do života prišiel keď som mala jedenásť rokov. Pamätám si to veľmi presne. Bolo to v Chorvátsku. Po super kúpačke sme šli s rodičmi na obed. Čakali sme, kým nám donesú jedlo (Objednala som si fruti di mare špagety. Jasné, že som ich nezjedla, fuj). Naši si niečo šepkali ale neprikladala som tomu význam, keďže to bolo normálne. ALE! Zrazu som videla, že sa pozerajú na mňa a smejú sa. Uškŕňali sa! Ukazovali prstom! Zase! Zase to tu bolo! Lenže teraz na mňa neukazovali kúlové decká z tábora, ktoré po týždni neuvidím. Boli to moji rodičia! Tie slová mi znejú doteraz v ušiach: ,, Pozri, ona má také tučné trojuholníčky pod pazuchami.“ Bolo to hrozné. Snažila som sa tváriť, že ma to netrápi, robila som, že to nepočujem, že nerozumiem. Ale rozumela som. Doteraz sa pozerám, či to majú aj iné ženy, či to majú len tučné ženy. Neustále sa kontrolujem, či mi tielko siaha dostatočne na tie trojuholníkové tučné miesta. Je to otravné.

Asi už tušíte, že väčšina mojich komplexov sa týka postavy. Asi prvýkrát  živote som to začala registrovať, keď som mala asi štyri roky. Vždy keď sme raňajkovali a ja som nedojedla, poďakovala a odišla od stola, starký povedal: ,,Som rád.“ (Akože som rád, že nezožereš všetko zo stola alebo som rád, že moja vnučka už viacej tučná nebude?!) Jasné, možno chválil moje vyberané spôsoby. A tak to išlo postupne – ,,Nemusíš to dojesť.“ alebo „Už by aj stačilo.“ „Zase tlačíš.“ (akože jedlo do hlavy), ,,Pozri sa na seba ako vyzeráš.“ (no do prdele, kto mi dáva jesť párky s bielym rožkom?!)

Bola som tučné dieťa. Prejavovať sa to začalo asi keď som bola prváčka na základke. V škôlke to ešte nie je také, tam sú deti také zlaté, bucľaté. V prvej triede prichádzali posmešky hlavne keď sme sa prezliekali na telesnú, všetci spolu v triede. Moje stehná volali torpéda. Mala som šťastie, že som patrila medzi obľúbené deti. Ako si tak na to spomínam, vždy som si tak nejak urobila zo seba srandu ale dosť ma to ranilo. Od detí to však vždy bolelo menej ako od rodiny. A najhoršie bolo, keď to hovorili (V RODINE) poza váš chrbát. Keď sa starký sťažoval mamine, nech so mnou niečo robí. Ale tak do prdele, čudujú sa?! Vyprážané a biela múka?! Sorry ale nech by sme akokoľvek športovali, tak to by sme asi nedali. S bratom sme v tom boli spolu. Aj jemu ten komplex ostal. Neprizná to, ale ja to vidím. Teraz vyzerá fakt super ale navždykomplex je sviňa. Je to krutá „pravda“, ktorú si niekto cudzí vymyslel ale pod kožu sa vryje vám! Ľudia to robia neustále. Nehovorím, že som nikdykomplex nevytvorila aj ja. Určite hej. Neuvedomujeme si to ale ľudia okolo nás sú zraniteľní omnoho ľahšie než si myslíme. Nie každý z nás vie veci nebrať osobne.

Svoju váhu a postavu riešim non-stop. Stále, 24 hodín denne. Čo jem, kedy, koľko… Popravde, už ani neviem aký je to pocit mať uvoľnené brucho. Asi od desiatich rokov ho stále sťahujem. Každý deň sa obzerám v zrkadle, kontrolujem sa či mi to jablko navyše niekde nepridalo. Po každom jedle mám výčitky. Cvičím od trinástich rokov. Vtedy sa mi podarilo schudnúť ale priznávam, že do všetkého som bola donútená. Stravu sme mali veľmi striktnú. Samozrejme, teraz za to ĎAKUJEM.

Ide o to, že je veľmi dôležité vedieť kritizovať, keď už je to nutné. A hlavne, keď ide o deti. Viem, že rodičia mi vtedy chceli len to najlepšie. Nútili nás cvičiť, každý deň sme museli hodinu makať na orbitreku! HODINU! NA ORBITREKU! Také kardio ani teraz nedávam! Jasné, že to pomohlo, v deviatej triede som sa mohla vyradiť z kategórie tučných detí ale na kúpalisko som sa stále hanbila chodiť. Ale to bude tým navždykomplexom (aj teraz si sadám na pláži zásadne len v uteráku). Myslím si, že keď ste v detstve do niečoho nútení a robíte to s nechuťou, neskôr si to obľúbite. Obľúbite alebo vás to posadne? Keď som išla na strednú, vtedy do nás naši prestali hustiť s cvičením aj stravou. Samozrejme, že do maturity, čiže o štyri roky som mala desať kilečiek navyše. Maturita, devätnásť rokov, 71 kilo, fajnovo. Mafintop jak vyšitý! A vtedy to prišlo. Na výške som začala makať. Posilka na hodinu a pol každý deň, všade pešo, nula sacharidov! Za dva roky som bola ako lusk, milovala posilku a trochu som zospokojnela. Ale začalo sa druhé kolo nikdy nekončiacej pesničky – jedlo a to, že som chcela viac! Instagram je sviňa. Celý deň makáš, ješ kuracie prsia na vode bez soli, nemôžes si dať banán lebo to je CUKOR a potom si pozrieš obrázky vysekaných nôh a brúch a nechápeš čo robíš zle! Depresia, nervy, stres… A takto to ide dokola. Potom som otehotnela a všetko šlo do p… Ale bolo to najkrajšie obdobie v mojom živote! Bola som tehotná,všetci boli ku mne milí a nikomu nevadilo, že si dávam dupľu! Bájo.

Viem, že so sebou nikdy nebudem spokojná. Donekočna riešim ako vyzerám. Po pôrode sa moja komplexovská pesnička začala znova. Bola ťažšia a dlhšia, už som nebola iba ja a posilka. Ale dva roky driny, sĺz, krvi a potu sa už teraz celkom vyplatili. Nie žeby som mala vysekané telo. Skôr si začínam uvedomovať, že som pekná taká, aká som. Že to nemusím robiť kvôli vymakaným fotkám na instagram. Že to robím pre zdravie, a sem tam pre dobrý pohľad do zrkadla (keď je prítmie, tlmené svetlo a som tesne po cvičení).

Keď už nám ľudia tie navždykomplexy vymysleli, využime ich! Možno, že keby som bola odmalička štíhla, alebo chudá, nešportujem tak ako teraz, stravujem sa vo fastfoodoch a moje kosti sa rozpadávajú. Snažme sa posúvať vpred aj s našimi chybami. Nedajme sa manipulovať vysekanými fotkami na sociálnych sieťach. Robme to pre seba. Robíte to pre seba alebo preto, aby ste si na insta dali svoje „abs“? Jasné, pochváľte sa. Veď kto vás pochváli, keď nie vy sami? Ale berme to s ľahkosťou. Snažme sa žiť aj s kilom navyše. Hýbme sa, ale s pocitom, že budeme zdraví a silní a peknú postavu berme ako bonus, ktorý časom príde. Nie je sa kam ponáhľať.

Ľudia vedia byť krutí. Niekedy o tom nevedia, inokedy áno. Ale každý je jedinečný. Každý je iný. Všetci sme ľudia. Tuční, chudí, svalnatí, s celulitídou, bez nej, s pehami, s vlasmi, bez vlasov, s vyrážkami, s okuliarmi… Milujme. Pomáhajme. Žime. Cíťme.