Alebo ako skrachoval môj 21-dňový pôst
V septembri 2015 sa mi narodil Pipco. Krásny deň, na ktorý nikdy nezabudnem. Deň, ktorý ma spravil síce najšťastnejšou ale za to slabou, ubitou a unavenou. Okrem toho, že mi pri pohľade do zrkadla bolo zo seba zle (tehotenstvo z Vás spraví ružu, ktorá do pôrodu kvitne a po pôrode skape – krutý fakt) tak som vôbec nevládala. Vedela som, že môj psychický stav mi absolútne nepomôže, keďže som povrchné, spoločnosťou ovládané hovedo (ZATIAĽ). Rozhodla som sa teda radikálne zmeniť aby som bola schopná dať Pipcovi sto percent seba! Na duševnú potravu v podobe kníh som veľa času nemala tak som sa rozhodla pre zmenu stravy.
Prestala som jesť mäso a krátko na to aj živočíšne produkty. Začalo mi byť výborne, ľahko a zdravo. Polročné vegánstvo mi pomohlo vyčistiť telo aj myseľ, no stále som cítila, že to nie je ono, že potrebujem radikálnejšiu očistu seba (tela, mysle a v prvom rade duše).
V júli som začala pôst. Naštudovala som si pár článkov, skúseností a rád a išla do toho. Rozhodla som sa pre 21 dňový pôst, či skôr očistu, keďže som pila ovocné a zeleninové šťavy (nie smoothies, tam je vláknina, by som sa zosrala). Dvadsaťjeden dní nebol cieľ, len taký míľnik, aby som približne vedela kam chcem zájsť. Hladovku som nikdy predtým nedržala ale telo funguje správne (jem keď som naozaj hladná), takže vydržať bez jedla alebo hladovať, mi problém nerobilo.
Začala som v lete (áno, keď všetko dozrieva, nechápem ani ja), pila som šťavy z jabĺk, uhoriek, cvikly… Žiadny problém – viacej tekutín, čaje, najmä prasličkový, lebo je močopudný, takže sa rýchlejšie telo vyčistí. Záhradu máme plnú levandule, šalvie, mäty a harmančeku, takže bylinkové čaje tiekli prúdom. Cítila som sa dobre, žiadna únava, alebo skôr žiadna väčšia únava ako inokedy, keďže Pipco dával (a stále dáva) zabrať. Prestala ma bolieť hlava. Dovtedy, ma každý deň bolela akoby mi išla vybuchnúť tlaková bomba v hlave. Už od prvého dňa to zmizlo. A po štvrtom dni som nepotrebovala spať. Stačili mi také štyri hodiny a bola som celý deň v pohode, čo je dosť neuveriteľné pri malom decku.
Každý deň som sa snažila aspoň 20 minút intenzívne cvičiť, len s vlastnou váhou. Začala som behať naboso – veľmi oslobodzujúce, ale musím povedať, nevládala som (nie kvôli „nabosu“). Inokedy, som zabehla pohodovým tempom vkuse asi 4 km (netreba mi viac), ale teraz som prestávkovala skoro stále. Tiež som plávala, alebo skôr šantila v bazéne a celý deň trávila s malým, takže čo sa týka pohybu, bolo ho dostatok.
Na piaty deň som vybehla do mesta. Myslela som, že ma pohľad na pizzu alebo sicílsky vývar zlomí, ale celkom v pohode, ustála som to. Šiesty deň bol katastrofa! Začal mi pracovať mozog! A pracoval s chuťami! Fantázia sa mi naplno rozvinula a myšlienku na domáci lekvár striedala myšlienka na vypečenú mastnú klobásku na tej papierovej tácničke s horčicou a poriadne hrubým chlebom! Koniec! Siedmy deň – zlom. Možno to bola len skúška, neviem, ale už som nebola v pohode. Možno za to mohol každodenný stereotyp (nemohla som si len tak povedať, že zaženiem myšlienky na vyprážaný syr päť hodinovou túrou a hurá, utečie mi ďalší deň), možno za to mohli tie úžasné uhorky v záhone, možno čerstvo upečený špaldový maminin chlebík…
Každopádne, začali mi chodiť hlavou myšlienky, typu: keď teraz skončím, jedlo nado mnou vyhralo, som slabá atď. Ide o to, že pôstom som sa chcela od jedla oslobodiť. Moje dni pred pôstom, totiž boli len o tom, že som nemyslela na nič iné, len na to čo budem jesť. Jedlo som brala ako potešenie, utíšenie smútku, radosť a túžbu. Tento pôst ma mal nastaviť na „jem aby som žila, nežijem aby som jedla“. (To sa asi nikdy nepodarí ale neva). Takže keď siedmy deň prichádzala postupná depresia z toho, že to nedám, veľmi som sa zľakla – na jednej strane som riešila, že jedlo nado mnou vyhralo, na druhej strane som si hovorila, že možno na 21tku ešte nie som pripravená, a aj keby som ju dala, stále by som bola v zajatí pohánky s tekvicovým olejom a orechmi (je to vážne šmak!) A z toho celého mi vyplýva: „ČO??? Nie je to celé na hlavu?“
Múdry muž raz povedal: „Ak robíš všetko preto aby si bol zdravý, ale bojíš sa rakoviny, zomrieš na rakovinu.“ Ak hladujem, aby som sa oslobodila od jedla ale bojím sa, že keď skončím, vrhnem sa na rezeň.
Dokým som pôstila a napĺňalo ma to, tešilo a nízke myšlienky neprichádzali, bolo všetko v poriadku. Ak by som však ďalších 14 dní mala rozmýšľať o tom, či to čo robím je správne, o svojej slabosti, ak by som ďalej hladovala, bez jedinej pozitívnej myšlienky a stále myslela len na to, koľko dní mi ešte ostáva a náhodou by som na ten 22. deň nepocítila zmenu, asi by som celú situáciu len zhoršila. Vedela som, že je to len v mojej hlave – naozaj potrebujem vydržať tých 21 dní (teraz)? Naozaj je moje telo tak ,,špinavé“? Nie, nie je a nepotrebujem. To moje ego zjavne potrebovalo dokazovať sebe a ostatným čo dokáže. Presne som vedela, že to je ono. Vyžívala som sa v predstave ako to budem hovoriť okoliu a ono ma bude neveriacky uznávať. Vejk ap, plís!
Z môjho 21 dňového pôstu sa nakoniec stala 7 dňová očista tela a príučka mysle. Na ôsmy deň som si s Pipcom sadla do záhrady pod marhuľu a naraňajkovali sme sa marhúľ plných Slnka (zvládla som sedem!). Musím povedať, že aj keď to bolo len 7 dní, chuť aj vôňu som cítila veľmi intenzívne. Presne som vedela, kedy a ktorá chuťová bunka maká a skúma sústa, čo som jedla. Mňam!
Celý deň som teda jedla len ovocie a zeleninu čo sa nám urodila v záhrade, pričom na obed som mala naparenú zeleninu – petržlen som nedojedla, bol mi príšerne sladký. Nepreháňala som to s množstvom, viem, že sedem dní je krátka doba ale aj tak sa žalúdok o niečo scvrkol. Nič som nesolila ani nesladila, vôbec to nebolo treba, všetky chute sa tak apgrejdli, že jesť a prežúvať bol zážitok. Postupne som si zeleninu pokvapkávala olejmi, pridávala semienka a avokádo. Normálne (tuková strava/nízkosacharidová strava dvakrát denne) som začala jesť asi po týždni. Jojo efekt sa nedostavil.
Celá táto skúsenosť ma nakopla vpred, prestala som sa karhať za to, že sa teším a myslím na to ako si pripravím a zjem plnohodnotné jedlo, alebo sa ponúknem od našej Matičky. Začala som to brať ako istý druh meditácie. Keď varím, tak LEN varím (tak by to malo byť so všetkým). Viem, že moje telo je úplne čisté (Oukej, nejaký ten tukový vankúš tam je. Dobre tak deka. Perina. Páperová perina od starej matere z husieho peria, dobre!!!) a funguje na sto percent. Totiž jesť paradajku na striedačku s vmalým Pampúchom (nemyslím svoje brucho) a užívať si tie vytečené semienka na oblečení, to je najviac – byť šťastný.