Jedlo. Jedna z mojich lások. Pasia, pohladenie duše, liek na bolesť, krása bez hraníc… Áno, nie som typ čo je aby žil. Som presný prototyp vety žije aby jedol. Nehanbím sa za to. Baví ma asi každá kategória, ktorá sa točí okolo potravín, varenia a nakoniec jedenia. Priznajme si, jedlo je pre mnohých z nás, dalo by sa povedať udalosť, čas dňa, kedy vypne, sústredí sa len na vôňu, chuť, jednoducho ten prítomný okamih. Aspoň ja to tak mám. Keď idem jesť, ostatné ide bokom! Myslím si, že všetci by sme mali mať aspoň jednu nemysliacu chvíľu (áno môžeme to volať meditáciu) za deň. Mamy toho väčšinou tak klasicky veľa nenameditujú, preto som si teda za svoju nemysliacu chvíľu zvolila varenie, pečenie, mixovanie, vymýšľanie a…. jedenie!
Ak si myslíte, že sa vyžívam v jedení šniclov, krumplov alebo buchiet, ste na omyle. Okrem toho, že som postihnutá navždykomplexom, vďaka ktorému do úst dám takéto veci extrémne zriedkavo, ak vôbec, snažím sa svoje telo ľúbiť a preto VŽDY rozmýšľam čo mu dám. Verím tomu, že niekto, volajte si ho ako chcete, sa na našich telách, schránkach, pekne namakal (na každom!), preto by sme sa mali mať radi a nepokaziť toto dielo. Starať sa o seba a kvitnúť každý deň.
Moja cesta k tomu, aby som vyhrala nad nadváhou bola ťažká. Vďaka mamine viem teraz posúdiť čo dám a nedám do úst a vďaka nej už od desiatich rokov nejem biele rožky, takže mafintop je oveľa menší ako by chcel byť! Samozrejme, nie vždy som vedela čo jesť a nejesť. Respektíve vždy som vedela čo nejesť (veď hádam každý vie, že mliečna čokoládka s jahodovou náplňou bude asi taká jahodová ako biela čokoláda čokoládová.) Každopádne, stravu som stopercentne začala riešiť až keď som stopercentne začala cvičiť.
Kým som bola na strednej, fičala som si na klasike – jedz päťkrát za deň malé porcie. Na chvíľu to šlo, potom si telo zvyklo a pekne pomaly som priberala. Keď som videla, že mám päť kilo navyše, nasrala som sa, vysrala sa na celú diétu a išla som si mliečne rezy jedna báseň. Takže ako som povedala, jesť päťkrát denne je na chvíľu fajn, ale telo si zvykne. Keď som išla na vysokú, začala som sa úplne venovať sebe. Začala som makať v posilke, riešiť si stravu a priznávam dvakrát som si dala spraviť nechty. Dobre, aj do solárka som chodila.
Najprv som úplne vylúčila sacharidy. Chleba, cestoviny, ryža, zemiaky… Nič také. Nič mastné, nič sladké. Stále som jedla päťkrát denne ale veľmi malé porcie a čo najviac bielkovín a málo (zdravých tukov). Môj jedálniček pozostával najmä z ovocia, zeleniny, kuskusu (áno viem, sacharid, nedošlo mi!), vajec, mäsa a rýb. Bol veľmi zdravý a pestrý. Samozrejme, schudla som ale zase prišla stagnácia. V tej chvíli som naďabila na článok o tukovom metabolizme. Baba tam písala presne o tom, čo ťažilo mňa. Nedarilo sa jej schudnúť posledných päť kilo. V článku jej doporučili úplne opačný štýl stravovania aký som mala ja a teda aj ona. Išlo o vylúčenie raňajok, respektíve o čo najdlhšiu pauzu medzi jedlami. Ideálne osem hodín a najideálnejšie desať. Bol tam aj vzorový jedálniček plný tukov!!! Avokádo, rastlinné oleje, syry, ryby, smotana, plnotučné jogurty, vajcia, mäso a najväčší šok – slanina! Tú som ale nikdy nemala rada takže to mi bolo jedno ale bola to šupa – praženica so slaninou, wtf?!
V skratke, išlo o to, jesť ZDRAVÉ tuky. Jedla som dvakrát denne, tak aby som mala aspoň osem hodín pauzu medzi jedlami. Neraňajkovala som (myslela som, že budem mať problém ale bolo to v pohode), večeru som mala tak sýtu, že mi vystačila až do prvého jedla. Takže večerala som cca o ôsmej, napríklad lososa, fazuľové struky, cviklu, tekvicové semienka – na panvici opečené, vajce na tvrdo a tekvicové semienka a to celé poliate olivovým olejom. Spať som šla okolo desiatej. Spánok je ideálny čas, lebo nemyslíte na jedlo, takže tam máte osem hodín hneď fuč. Okolo desiatej (ak som nemala školu) som išla cvičiť a jedla som cca okolo dvanástej. Takže obed a večera. Obed bol napríklad avokádo, syr, zelenina, orechy… Ak som mala celý deň školu, na desiatu som si brala napríklad tvaroh s makom, škoricou, kokosom, poliaty orechovým olejom. Ideálne bolo, že som nemusela riešiť kedy mám jesť a koľko. Proste som si lupla na tanier tuky, bielkovinu a zeleninu, napráskala sa a neriešila. Niekedy som jedla len raz. Nič také ako malátnosť alebo slabosť som nikdy necítila. Boli to plnohodnotné jedlá. Veľmi mi ale chýbalo ovocie. Netvrdím, že toto stravovanie zakazovalo ovocie, to nie, ale ja som si na článkoch o jedení a chudnutí vážne fičala, a stačilo mi, aby bolo v článku napísané: ,,Ak si dám ovocie, tak výnimočne a jedine banán, lebo je v ňom draslík.“ , a ovocie som proste vylúčila s obavou, čo keby som preboha dostala do tela fruktózu?! (nechápem sa ani ja teraz) Každopádne na tomto štýle som si išla asi tri roky. Zaradila som aj jeden čítdej do týždňa ale ten bol asi taký, že som si dala na raňajky ovsenú kašu s ovocím a medom a potom som mala chuť sa odstreliť vďaka svojím vymysleným výčitkám. Medzitým som mala nejaké sacharidové vlny, na rysovačku (ktorú som samozrejme nikdy nevidela), obmeny ale v princípe som vydržala až do momentu, kým som zistila, že som tehotná.
To bolo v januári 2015. Netvrdím, že by tento typ stravovania bol zlý, čo sa týka tehotenstva. Ono sa jednoducho nedalo. Prvé dva mesiace som grcala, a po kile priberala a plakala. Moje hormóny ma ovládli. Moja predstava o dokonalom fittehotenstve bola v ruinách. Pri pomyslení na rybu alebo cviklu ma naťahovalo, avokádo som nemohla ani cítiť a keď som si RAZ pustila gravidyogu, pogrcala som sa a zaspala. Fajne. Moja lenivosť sa naplno rozvinula, bola som v raji! Tehotenstvo teda moju doterajšiu snahu pomerne zadupalo pod čiernu zem i keď som sa snažila ovládať. Ale hovorím si! Kedy budem môcť papať pšeničný chlebík s masielkom a šunčičkou, keď nie teraz! A išla som si svoje. Výsledok? Týždeň pred pôrodom 78 kilečiek a úsmev na tvári, krásne obdobie za mnou. Prišlo obdobie teroru.
Hneď ako som sa vrátila z pôrodnice som zistila, že mám už ,,len“ 70 kilo. Takže fajn, keď som predtým dala 10 kilo dole za dva roky, tak teraz s vedomosťami, ktoré mám navyše to dám hádam aj skôr. No ťažko to išlo. Nie je to už len ja a posilka. Už to vôbec nie je len JA. Takže nabehla som zase na svoj tukový metabolický štýl, snažila som sa každý deň cvičiť. Prišli Vianoce a ja som sa NAOZAJ krotila. Ale nie až tak. Nejako mi nešlo. Teda išlo to pomaly. Zlom prišiel vo ferbruári, keď som prestala jesť mäso (nie kvôli diéte), vtedy sa mi dosť uľavilo a o mesiac neskôr som prestala jesť živočíšne potraviny. Výborne som sa cítila.
Je to dosť ťažké, väčšinou som bola na ovocí a zelenine, sem-tam nejaká vegánska dobrota ale v tých som sa ešte nevyznala. Musela som veľmi vymýšľať ako spojiť tukovú stravu a vegánsku, tam veľa na výber nie je (ak áno, sem s tým), zase som nechcela jesť polotovary a sójové veci každý deň. Pred letom 2016 som si lupla týždňový pôst – pila som len šťavy, dala som dole 4 kilá (už som mala 60 kilo) ale vedela som, že prídu naspäť lebo je jasné, že nejedením sa chudne ale nie navždy. Ale čo sa týkalo leta a dovoleniek bola som spoko. Takto som vydržala rok na vegánstve. Skončila som s tým, lebo som jednoducho bola smutná. Ja, čo milujem jedlo, čo beriem ako rituál každú prípravu jedla, každé otvorenie chladničky je pre mňa sväté, tak ja som mala chuť plakať keď som zase uvidela tofu a brokolicu a papriku… Ja viem, je toho na výber veľa! Lenže, som prípad, ktorý sacharidy obmedzuje a nebude do seba tlačiť chleba s akožešunkou na raňajky, lebo tak som nejedla ani predtým. Takže jednoducho vegánstvo pre mňa nie je. Nič čo ma urobí smutnou nie je pre mňa! A ANI PRE TEBA! Rob sa šťastným!
Začala som teda jesť mliečne výrobky a vajcia. Mäso stále nejem a vôbec mi nechýba. Tukovú stravu som vymenila. Znova prišla stagnácia a dokonca by som povedala, že mierne priberanie. Teraz jem trikrát denne, každých päť hodín. Raňajky, obed, večera, za každým jedlom kus ovocia. Jem v hierarchii – bielkovina (jeden druh) + tuk (cottage syr), zelenina, sacharid (ražný chlieb, quinoa, pohánka, bulgur…). Perfektne mi to vyhovuje. Nevážim sa, cvičím päťkrát do týždňa ak sa podarí. Ak nie tak, sa nič nedeje. Progres vidím. Je to lepšie ako pred tehotenstvom a nemá Pipco ani dva roky.
Chcem tým povedať, že všetko ide ak chceš. Každému chvíľu trvá kým sa spamätá, kým nájde ten správny smer. To čo vyhovuje mne, nemusí tebe. Ak tebe vyhovuje tukový metabolizmus, super, aj mne vyhovoval. Treba skúšať, nevzdávať sa a neponáhľať sa. Mať sa rád a byť silný je to najviac. A ešte chlebík s masielkom a so šunčičkou! Ľúbme sa!