Poviem to tak ako to je. Ako to bolo. Po príchode z pôrodnice som myslela na jednu jedinú vec: že si ľahnem na brucho. Aj som si hneď ľahla. Ách, to bolo tak príjemné. Štyri mesiace prevaľovania sa z boka na bok konečne skončili! Už žiadne tlaky! Bájo. Okej, vorvanie obdobie končí, to bola dobrá správa. Avšak nástup povorvanieho obdobia bol minimálne čudný.
Z pôrodnice som sa tešila domov ako divá. Nevedela som sa dočkať ako si donesiem toho malého krtka a všetko mu poukazujem. Ako ho okúpem v tej krásnej tyrkysovej vaničke a potom ho celého napudrujem na prebaľovacej podložke (bez ktorej by som sa na sto péro nezaobišla) z rovnakej sady. Ukážem mu jeho retro postieľku s princovským(!) baldachýnom, zoberiem ho do záhrady, zabaleného v mäkkučkej žltej zavinovačke, budem ho obliekať do najňuňuškatejších malinkých detských vecičiek s obrázkami tučniačikov a veveričiek. Nôžky mu zabalím do hrubých bielých majinkatých ponožtičiek a potom ho láskyplne nakojím a zaspíme spolu sediac vo veľkom kresle v objatí a všetko naokolo bude voňať miminkovskou vôňou.
Vonabíííí!!! Realita bola poněkud odlišná. Okrem toho, že som zistila, že pobyt v pôrodnici bol pre mňa posledným dlhším kontaktom s civilzáciou, som bola nevyspatá, chodila som ako po vypití kapustovej vody s kefírom, o sedení som mohla akurát tak snívať a prsia ma boleli ako ďas! Po kúpaní v tyrkysovej vaničke mi skoro vybuchli kríže, prebaľovacia podložka sa neskutočne šmýkala, púder bol všade len na deckom zadku nie, ponožky mu padali, mala som až jedno bodýčko so správnou veľkosťou a akútny nedostatok vložiek do podprsenky. Aj do gatiek. Kojenie sa konalo v kŕčovitom niečom čo pripomínalo posed, a stále som sa akosi márne snažila nájsť to čarokrásne súznenie medzi matkou a dieťaťom. Jediné čo som cítila bola príšerná bolesť, ktorú mi spôsobovalo to malé ružové klbko bez zubov s extra silným sacím reflexom. Moje dieťa bolo alfacicavec! Nakoniec sme nezaspali v kresle ale v posteli. Krtko v pyžamku, ktoré mu bude dobré možno v osemnástke a ja tak ako som z pôrodnice prišla. Hlavné bolo, že moje tielko bolo kojacieho charakteru – cvak cvak a kojíš – superský vynález! Ráno naša izba voňala miminkovsky. Nie zrovna mliečkom a novorodeniatkom…Aj keď, teraz by som to miminkovské (nesmradľavé) hovienko brala všetkými desiatimi! Moja ranná hygiena nasledújúce dni, dobre týždne, no dobre možno aj mesiac, spočívala v tom, že som si umývala akurát tak odsávačku mlieka a potom som si prsia namáčala v ľadovej vode. Výnimočne sa stalo, že Pipco ešte zaspal som pôužila ústnu vodu a hrebeň. Väčšinou sa mi podarilo prebrodiť sa cez more prsných tampónov a látkových plienok až ku skrini, takže som mala aj rozcvičku aj čisté tričko! Jes!!!
Pomaly ale iste sme si na seba začali zvykať. Musím priznať, že som cítila veľmi značný diskomfort. Jeseň prichádzala pomaly v kalendári, no u mňa už bola plne rozbehnutá. Vlasy mi bledli, lámali sa a padali ako listy zo stromov, pleť pripomínala sušenú slivku akurát, že nebola tak nádherne tmavá ale farbou pripomínala to, čo mal Pipco v plienke po ránu. O svojom bruchu, stechnách a podbradku ani nehovorím. Pozoruhodné, ako krátko trvá kým sa z krásne rozkvitnutej ženy, ktorá pod srdcom nosí plod života svojho, stane vysušená jabloň. Na takéto myšlienky však veľa času nebolo. Veľmi rýchlo som však pochopila situáciu: dvakrát som si rozmyslela, či sa osprchujem alebo najem, keď nastalo sladkých desať minút spánku. Nie mojich. Mojich sladkých desať minút odvtedy ešte nenastalo. Každopádne, radšej som sa najedla, pochopiteľne.
Bola som veľmi vyčerpaná. Bolesť, ktorá ma trápila nasledujúce tri mesiace bola neznesiteľná. Hojenie jazvy po pôrode je smŕŕŕť. Nemohla som kojiť, nevedela som sedieť, ani chodiť, nedalo sa mi spať, chcela som len ležať v ľade. Bola som nervózna, nepríjemná a keď sa to všetko dvakrát premiešalo, prišiel smútok z toho, že som neschopná, nič nevydržím a to malé krktovské stvorenie trpí, kvôli mojej slabosti. No nič, je to takto: spokojná mama = spokojné dieťa a to celé = pokojné okolie. Chtiac- nechtiac, musela som si priznať, že to takto nedám a prijať pomoc. Mala som obrovské šťastie, že mi pomohla moja mama. Už som nekojila, kvôli liekom som nemohla, Pipco teda v noci mohol spať s ňou a ja som zatiaľ zotavovala. Bolo to ťažké – mamina si zopakovala bezsenné noci a ja som trávila svoje noci v ľadovej sprche. Okrem bolesti ma trápil pocit viny a zlyhania ale inak sa nedalo. Jednoducho som ego musela nechať za dverami a spamätať sa. Ten týždeň mi na zotavenie stačil. Jazva sa zahojila, bolesti ustali, odišli a ja som sa nevedela dočkať kedy si Pipca znova zoberiem k sebe do postele. Toho voňavého malého cicavca. Bolo mi za ním smutno. Keď som naňho pozrela a videla jeho absolútne nevinné, čisté oči, bolo mi tak prázdno, tak bolestivo. Veď on nikoho okrem mňa nemá. Je tak maličký a bezbranný. Potrebovali sme sa. Ja som ho potrebovala. On je moja chýbajúca pucla! Tak som sa tešila na to, ako sa ráno zobudím, otvorím oči a on tam bude pri mne. Ten maličký nos tam bude spokojne odfukovať a skúmať okolie. Ležali sme pri sebe, voňali sme sa, hladkala som ho a nedalo sa mi neplakať od dojatia a od nekonečného šťastia a lásky, ktorú tu zrazu mám. Takže to bolo ono. To je to súznenie medzi matkou a dieťaťom. Nádej, láska, pokoj, radosť, smútok, bolesť… Všetky pocity, emócie v jednom okamihu. Toto už dávno neboli rozhodené hormóny. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že nepatrím k sentimentálnym klišé ženským, ktoré pištia od radosti, keď vidia malé decko. Vôbec. Dokonca mi trvalo dlhšie, kým som našla cestu k tomu svojmu. Viem, že to tam niekde za bolesťou bolo, no prišlo neskôr. Toto bola nekonečná vďačnosť za to, že môžem byť matkou. Najkrajšia vec na svete. Vo vesmíre. Všade. Stále. Navždy a vždy.