Bolo to jedného krásneho septembrového dňa. Tri pumy sa dohodli, že spolu pôjdu na dovolenku! A kam? No do Dalmácie predsa! Vysvetlím vám názov pumy. To je pojem. Keď sme boli na strednej, bolo nás šesť. Už je nás len… ani vlastne neviem. Nazvali sme sa tak preto, že keď sme na telesnej hrali volejbal, boli sme nepremožiteľné! Mrštné, rýchle, dravé a oblečené v čiernom!… Okej, boli sme len oblečené v čiernom a hrali sme volejbal! Teda. Snažili sme sa hrať. Ale čo, aj tak sme sa tak volali.
Tri z nás, ja, Tereza a Dáša, sme sa rozhodli, že vyrazíme k moru! Bol začiatok septembra, ja som mala čerstvých devätnásť, skončili prázdniny, takže žiadne decká nehrozili a už aj úpeky boli slabšie. Išli sme autobusom z Bratislavy. Takým tým zájazdovým. Vrúcne sme sa rozlúčili s rodičmi a s (ich) slovami: ,,Žiadny alkohol!” sme sa nalodili. Už by som si cestu autobusom nezopákla, avšak niektoré chvíľky stáli za to.
Sedela som s Dášenou, Tereza bola za nami. Prehliadali sme si našich spolucestujúcich. Nič výnimočné, zopár dôchodcov, pár báb ako my, matróny a nejaká rodina. Vrátim sa k matrónam. To bol prvý dôvod, prečo by som si to nezopákla. Boli to dve dámy, wonabí luxusné paničky, v najlepších rokoch, so šiltami na drôtených fialovo-čiernych hustých vlasoch, ktoré išli na Makarsku asi nasať posledné slnkalúče na svoju superbronzovú pokožku, ktorú poctivo tunili niekde na Kuchajde. Čierne hrubé očné linky, ostro červené rúže a neprehliadnuteľné ťavie prsty. Klasické matróny. Sedeli pred nami. Srať nás začali tak dve hodiny po vyrazení, keď sa začali zaujímať o to, ako sa sklápajú operadlá. Vážne? Do prdele, cestujeme dvanásť hodín a ona vážne ide urobiť to, že ma pritlačí do sedadla? Trochu ohľaduplnosti!
Ďalší fejl prišiel, keď nastal čas desiaty. Jasné, už ideme dvadsať minút, čas na občerstvenie. Matróny vytasili rezne a nejaký kajnšmentke klobásu. Silne zaúdenú, paprikovú… Cítili sme to veľmi jasne. Dášine slová mi znejú v ušiach dodnes: ,, Nééé, ľudia, toto sa nerobí…”
O cikpauze ani nehovorím. Musíš vystúpiť, aj keď ti netreba, lebo kým sa všetci vystriedajú na teskových maďarských platených záchodoch, začne treba aj tebe. Takže ideš. A čo by to bol za zájazd, keby sme na pätnásť minútovej zastávke nestáli polhodinu, lebo slovenskí Pepíci si musia dokúpiť paštiky a rožky.
Posledný autobusový fejl na ceste tam: odbila ôsma hodina večer a všetci sa musia utíšiť, lebo dôchodcovia sa chystajú drichmať. Dáša: ,,No, pozri, už musíme byť ticho, už sa ukladajú.” A fakt sa ukladali. Vyberali si vankúše, periny, zuby… Dobrú noc.
Dorazili sme okolo 6:30. Na Makarskú riviéru, do mesta Baška Voda. Otravné bolo, že ček-in bol až okolo desiatej, ak si dobre pamätám. Myslím, že nás to nejako nepálčilo, na pláži sme sa najedli, potom sme sa išli kúpať. Áno, ja som ten typ – čo okamžite besnie, keď vidí more! Čo najrýchlejšie do mora a lustrovať! V Chorvátsku akurát tak holotúrie a ježkov. Po kúpačke sme si lupli Karlovačko a užívali si teplé, letné doobedie na prázdnej chorvátskej pláži. Slnko a pivo samozrejme urobilo svoje, tak sme sa pomaly pobrali do hotela. Trošku si odpočinúť. Hotel v pohode, trojhviezdičkový, pekný výhľad, na konci chodby. Niekedy sme počuli strašný rev z izby vedľa nás, ale neznepokojovali sme sa. Boli sme predsa na dovolenke. Mali sme plnú penziu. A fajne varili, chutilo nám. Akurát sme si museli dvakrát rozmyslieť, či budeme meškať na akékoľvek jedlo dňa, nakoľko naši spolucestujúci boli vždy polhodinu pred začiatkom už pri reštaurácii. No, málokedy sa nám podarilo vychytať červený melón. Kobylky všetko zmietli.
Baška Voda je fajn. Pekné, typické makarské mesto – promenáda, dlhá pláž, všade zmrzlina, všade reštaurácia, všade suveníry. Cez sezónu musí byť určite narvané. Mali sme šťastie, že sme boli v septembri, už tak to tam praskalo vo švíkoch. Ale dalo sa to zvládnuť. Na pláži sme nikdy miesto nehľadali. Bolo nám super. Prvý deň po večeri sme si povedali, že pôjdeme labzovať, očekujeme to a zistíme kde sa tancuje. Tak sme sa patrične vyštramandili a vyrazili. Stretli sme pár miestnych fešáčiskov aj turistov, ale nič moc. Nešli sme tam s týmito úmyslami. Netrvalo nám dlho a našli sme tančiareň.
Tancovalo sa v JEDNOM plážovom bare. Apollo. Prišli sme v sobotu, takže to tam poriadne žilo, dobrá hudba, dali sme si drink a išli sme si svoje! Sľúbili sme si, že pôjdeme na diskošku každý jeden deň, nech vytrasieme tie zmrzliny, čo sme dostávali za krásne oči! To bol tiež jeden poctivý fejl. Najprv bolo fajn, dostať zo päť kopčekov grátis, ale keď vidíte, že vám tretí večer po sebe kydá na vašu čokoládovú ešte pol kila redbullovej zadarmíčko, lebo sa mu nemíňa, tiež to nie je bohviečo. S Dášou sme neplatili. Sme dostávali sa krásne oči. Za to Tereza, tú nazval šéfkou, tá si pekne krásne zaplatila, žiadne krásne oči, ale aspoň mala tú, čo chcela. Ja som cez túto dovolenku ani raz nemala zmrzlinu, čo som si vybrala, lebo kým som sa cez tie citrusové sračky dostala k čokoládovej, išlo mi roztrhať mozog a mohla som ju zahodiť. Ach… tá krása…
Vrátim sa k Apollu. Žili sme teda v tom, že sme narazili na mega destináciu s diskotéjkou, na ktorej to žije do skorého rána. Omyl. Na ďalší večer sme sa znova vyštramandili. Tereza začala vymýšľať, že ju bolia nohy a že sa jej nechce. No ale tak sme ju rýchlo vysáčkovali von, že ani nemukla! Žiadne nechce! Prišli sme do Apolla. Tereza si sadla na pláž a my s Dášou sme vyrazili k baru. Lupli sme si pár drinkov B52, skoro podpálili bar a dostali rundu zadarmo. Vyšli sme na parket, ktorý bol podozrivo prázdny a z reproduktorov sa ozývali najprv dalmátske rytmy a neskôr hity, čo sa púšťajú na oslave sedemdesiatky. A bolo to stále horšie ako Rivers of Babylon. Tak sme si teda tancovali, zdesené, v rámci možností, s ostatnými dôchodkyňami, keď tu zrazu, čo nevidíme!? K Tereze si na pláži prisadne týpek typu Thor s čiernymi vlasmi a kecajú jedna báseň. No netrvalo ani päť minút, už sa vykrúcala s drinkom v ruke! Ale nohy ju bolia, hej?! Takže bájo. My sme si tam dobre, že kačací tanec nedávali s Dášou a Tereza s Thorom si ide svoje. Išli sme do hotela. Tereza nám všetko rozpovedala! Thor je z Mníchova, robí niečo v Appli a pohybuje sa s dvomi gorilami. Čóóó? Takže ako správne kamošky sme ju vyhecovali, že odteraz sa musí štramandiť ešte viac a každý večer! Ale zase, až tak hecovať sme ju nemuseli.
Ďalší deň sme našli super prázdnu pláž, nikde nikto! Vyvalili sme sa, ja som išla lustrovať a baby sa opaľovali. O takých desať minút som sa k nim pridala. O ďalších desať minút sme sa prevalili na brucho. A o ďalších desať minút ma Dáša drgá do rebra. Šepká: ,,Pozri sa okolo seba.” Zdvihla som hlavu, rozhliadla som sa. Drgám Terezu. Rozhliada sa. Potichu sa otočíme na chrbát a podoprieme sa lakťami o deky. ,,Piči. Samé staré pekáče!” Boli sme na necudnej stareckej nudapláži. Boli tam vypečení, rozčapení Donchujanovia. Z každej strany na nás číhali nubianové, olejové, staré rozkroky. Najprv sme všetky tri dostali záchvat smiechu a potom sme sa pozreli veľmi nápadne na hodinky, akože už by sme mali ísť na obed! Zdrhli sme a ten deň sme neobedovali.
Večer sme si hľadali ďalšiu pláž a radšej sme sa poriadne rozhliadli. Našli sme celkom fajn. Baby sa opaľovali a ja som vyštartovala do mora. Lustrovala som okolo móla. Keď som sa vynorila, zľakla som sa, lebo nejaký Chorvát strašne ziapal mojím smerom. Otočila som sa a plávala som rýchlo preč. Ledva pri mne zabrzdil dement na vodnom skútri. Išla som na deku. Za chvíľu nás vyrušil ten ručiaci Chorvát aj dement na skútri. Začali sa s nami baviť. Nám sa moc nechcelo. Teda Dáši, tá si dala na ksicht klobúk a mala ich v paži. My s Terezou sme sa dozvedeli, že dement sa volá Leon a ten druhý neviem (asi nám to bolo dosť jedno, keďže to bol taký typický pivný pán). V prvom momente sa Dáši, Sladkej tajnej, ako ju nazvali, spýtali či nechce masažu – hlavy, normal alebo erotiko. Potom pochopili, že o tieto služby majú záujem skôr matróny (už sme ich stretli a nejakí Chorváti sa ich pýtali presne toto) a pozvali nás na BMX šou, ktorá bude ďalší večer. ,,Ale mne sa nechce ísť na nejakú elektronickú lejzrovú chujovinu.” Sťažujem sa, kým si žehlím vlasy. Tereza ma umravňuje: ,,Bmx, je akrobatická jazda na bicykli.” AHA! Hneď som pookriala.
Ráno sme sa najedli a vydali sa na dobrodružstvo do susednej dedinky – Brely. Krásna. Veľmi pekná dedinka, síce s malými plážami, no s o to krajšími zákutiami. Večeru sme si dali vonku a vtedy som sa naučila, že keď od teba chce niekto poradiť s jedlom a ten niekto je Dáša, nikdy jej neporaď to, čo si myslí, že by chcela, takže žiadne lignje na žaru. Treba jej vybrať to, čo si dáva vždy, bez toho aby hrozilo riziko, že bude frflať a ovoniavať každé sústo.
Večer sme si užili na Bmx šou, s tristo kopčekami citrónovej a redbullovej zmrzliny. Zatancovali si na diskotejke, kde hrali presne ten istý plejlist ako predošlé dni a išli spať. Myslím, že v tento večer sa Tereza nestretla s Thorom, za to ten nasledujúci to plne vynahradila.
Zistili sme, že ólinkluziv bar využívať nebudeme a snažili sme sa opiť z drinkov v plážovom bare. Neúspešne. Tri B52-ojky po sebe, nás utvrdili v tom, že všetky drinky sú pančované. No čo, išli sme trsať. Objavil sa Thor a odviedol si Terezu aj so svojimi gorilami. No, po hodine sa nevracala a my sme sa už chceli ísť uložiť. Rozhodli sme sa ju ísť hľadať. Prešli sme celú, asi stokilometrovú pláž, ale narazili sme len na lavičky prístupné od osemnásť rokov. Vrátili sme sa k Apollu. Tam za nami prišiel Leon s nejakým kamošom. Povedali sme im, že hľadáme kamarátku, či by nám nevedeli poradiť, keďže sú tu doma. Lámanou chorvátskou češtinou nám povedali: ,,No, minulý týždeň tu znásilnili jedno dievča a ukradli jej peňaženku!” Díky chalani. Potom nám navrhli, že ešte s nami prejdú pláž. Ja som šla s Leonom, Dáša s Klementinom (toto je jediný človek, ktorému som nezmenila meno), ktorý bol odporne dotieravý. Až sme začali uvažovať, či to dievča náhodou neznásilnil on. Samozrejme, že žiadna pátracia akcia po Tereze sa nekonala. Dáša sa srala s Klementinom a ja som sa snažila vylúštiť lichôtky, ktoré dostávam. Zrazu sa objavila Tereza s Thorom. Dáši došla trpezlivosť a keď už videla, že Tereza je v pohode, odišla do hotela. Klementino povedal nejakú nadávku a odišiel. Ja som ostala s Leonom.
Sadli sme si na pláž, snažili sa rozprávať a ja som rozmýšľala, či tie kecy, ktorými ma balí, vymýšľa každý týždeň nové alebo to má osvedčené. Neviem no, u mňa sa hlavne neosvedčilo držanie za stehno po troch minútach. Musel sa uspokojiť s mojím úsmevom. Bola to totálne gýčová chvíľka na pláži pri splne mesiaca (určite bol vtedy spln), dokonca hral nejaký superslaďák. Vymenili sme si čísla a išiel ma odprevadiť k hotelu, kedy mi nezabudol asi miliónkrát povedať, že už máme len štyri dni a on nechce premeškať ani jednu chvíľku so mnou. V pohode… Vôbec sme sa nezoznámili pred hodinou…. Dohodli sme sa, že sa stretneme ďalší deň na pláži, kde ma skoro zvalcoval skútrom. No, ja som to brala s veľkou rezervou, možno prídem a možno nie, čo ja viem aké plány budeme mať.
Asi sa pohoršujete nad tým, že som bola zadaná. Veru, je to pohoršovania hodné. Frajera som mala tri roky. Úprimne Vám ale poviem, necítila som ani kúsok viny. Teda, aj keď sa (ešte) nič nestalo, nemala som ani najmenší pocit, že robím niečo zlé. Dokonca som sa nemusela ani upokojovať heslom čo oči nevidia, srdce nebolí. Vôbec. Brala som to ako krátky, svoj prvý, dovolenkový flirt, ktorý jednoducho musí každá žena zažiť.
Povedala som babám, že sa Leon chce so mnou stretnúť na pláži. Súhlasili, že tam kľudne môžeme ísť, že je v princípe jedno, kde sa opaľujeme. No ale keďže mi bolo pomerne jedno, či sa stretneme, zaspali sme. Takého poobedného šlofíčka sme si dali, že sme meškali asi dve hodiny. S pokojným vedomím aj svedomím sme sa pomaly vyšuchtali na pláž. Bol tam. Zobral ma trochu ďalej a dôrazným chorvátskym tónom mi vytkol, že som neprišla. A ja som mu absolútne nedôrazným slovenským flegmatickým tónom odvetila, že veď som tu. Čo sa dialo. Kúpil mi nejaký džús (nie neotrávil ma) a sadli sme si na pláž, púšťal mi pesničky zo svojho ájpodu, vraj ktoré mu pripomínajú mňa. No umierala som. Ale v pohode, užívala som si to a tá hudba bola dosť dobrá, doteraz ju mám v plejliste. Aby ste vedeli. Ja som bola otvorená dovolenkovému flirtu, takže som prijímala každú lichôtku a naplno som si to užívala, to že mi to bolo trochu smiešne je druhá vec. Nikdy som nič podobné nezažila a okrem toho, jeho vzhľad rozhodne nepodporoval môj nesúhlas. Keďže robil bmx, bol namakaný, mal krátke čierne vlasy, asi modré oči, pekne sa usmieval, chorvátsky autoritatívny akcent tiež robí svoje… Čo vám budem hovoriť, dovolenková láska! Nemohla som ani uveriť tomu, že sa to stalo mne. Je pravda, že ten týždeň tam toho veľa na výber nebolo… Každopádne, mne sa nikdy nestalo, že by ma niekto (cudzí) pozval na drink na Slovensku, takže ako hovorím, pozornosti som si naplno užívala.
Odpoveď na otázku, prečo som podviedla svojho frajera (už sme si dali pusu takže…) bola jednoducho: Neviem. Zjavne už vtedy náš vzťah nebol taký, že by mi to vadilo. Ako som povedala, necítila som absolútne nič. Žiadna výčitka. Na pár sekúnd som sa zamyslela a povedala si, že asi to v pohode nie je, keď nemám výčitky pri počúvaní romantickej dalmátskej hudby na dalmátskej pláži s dalmátskym bíčbojom (bíč akože pláž). Jasné, veľmi to podmieňoval fakt, že je to len na pár dní, že je to dovolenka a že to treba zažiť (ale treba!). Pre mňa to neznamenalo nič ale tým samozrejme, neospravedlňujem svoju neveru. Ešte posledná kvapka: som to tak cítila.
Dobre teda, pokračujme, Leon mi proste dával najavo silný záujem a keďže nám ostávali asi tri dni na formality, na spoznávanie sa nebol čas! Mali sme sa večer stretnúť, no jasne som mu povedala, že na dovolenku som prišla s babami a že večer chcem určite tráviť s nimi na tancovačke, ktorá pripomínala dežaví. Súhlasil a dohodli sme sa na stretnutí až potom. Úprimne, moje plány sa týkali len prvej méty, čo teda pre mňa znamená maximálne ruka pod tričkom. Bolo mi jasné, že on teda predstavu o číslovaní nejakých miet nemá a ide rovno na bránkovisko. Žasnem nad svojimi športovými termínmi. Každopádne, žiadne také, veď sme sa poznali dva dni! To takto chodí?
No. Po diskotéjke sa ma spýtal, či spolu pôjdeme jeho autom na Makarsku – do mesta pár kilometrov od Bašky Vody. NIE! Čo ti šibe? Nesadnem si do auta s niekým, koho poznám dva dni, v cudzom štáte! Tak dobre, povedal, poďme teda do Harleya, to je taký bar, tu kúsok. Do baru? V pohode… Takže. Viete čo bol ten Harley? Viete čo to bolo? Keď sme tam prišli, všade bolo ticho. Len domy. Harley je, milí moji, jeho garaža. Áno, garáž prerobená na bar (veľmi vkusne, len čo je pravda). Naozaj tam bol barový pult ako v bare, telka, fotky, bicykel a… gaučovka. Nééé. Teraz sa musím rozhodnúť, či budem ďalej hrať nedostupnú (s tým, čo sa už odohralo to veľmi význam nemalo) alebo to potiahnem do frigidnej paniku vyvolávacej kravy a cudnosť si už aj tak nezachránim. Ehm. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Prešla polhodina, povedal mi celú históriu svojej garaže, všetkých artefaktov (ktoré boli vážne zaujímavé a kvôli tomu som tam chcela ostať!), ukázal mi fotky svojich psov, pustil mi svoj plejlist a nevysvetlil mi, prečo má na stene fotku pápeža. A už teda… Asi čakal, že mi bude vysvetľovať aj na čo slúži tá gaučovka, ktorá sa mi neskutočne protivila. Majngot, viem, že to bolo mega trápne. Poviem vám, človek by si myslel, že chorvátčina a slovenčina sú pomerne rovnaké jazyky! Veruže nie sú, asi trikrát sa mi stalo, že som mu na niečo odpovedala so samozrejmosťou áno a v skutočnosti by to bolo teda NIE. Každopádne, keď po ďalšej polhodine zistil, že tudy cesta nevede, nasral sa a povedal niečo v tom zmysle, že to nechápe, keď som taká pekná a že nemám ani frajera a nechcem, veď on je tu pre mňa (neviem odkiaľ zistil, že nemám frajera). Vtedy zaznela legendárna veta, po ktorej by som to už chtiac-nechtiac nedala. Extra romantické gesto – nemusel sa ani prekonávať, vedel, ako na to – priblížil sa pomaly ku mne, pohladil ma po tvári, pozrel sa mi do očí a povedal: ,,Proč si taková?” A ja som jednoducho nemohla! To sa jednoducho žiadalo! Tak som s jemnou nadsázkou a naivitou odvetila: ,,Jaková?” No, vtedy som sa začala smiať (hej na svojom vtipe a čo?), on sa trochu nasral a odviezol ma na skútri do hotela. Pred hotelom sa na mňa zase tak romanticky pozrel a mne ho prišlo trochu ľúto. Ako vážne neviem na čo som sa tam hrala, keď by TO bol už iba klinec do rakvy. Fuj, to vyznelo debilne, ale hold… Odišiel.
Dievčence na ďalší deň z jakovej umierali. Vedela som, že sa im to bude páčiť. Vždy si dávam pozor, aby som si zapamätala všetko, čo sa deje, aby som im vedela povedať všetky pikošky. Tento deň sme si užívali spolu. Nedalo sa však veľmi kúpať, bolo pod mrakom a fúkalo. Jediný, kto bol vo vode, som bola ja. Tak sme si teda užívali, kávičkovali a chystali sa na večer. Tak sme sa vyštramandili! Rozhodli sme sa, že pôjdeme predsa len do ólinkluzív baru a potužíme sa vínom. Potom pôjdeme trsať. Sadli sme si na hotelovú terasu, dali sme si víno, ohovárali sme koho sa dalo, smiali sme sa… Už-už sme sa chystali vyraziť, keď v tom sa strhla taká búrka, že sa stavím, že všetko okrem nášho hotela prestalo existovať! No super. Dážď na nás doľahol. Tak sme teda sedeli a márne čakali. Pomaly sme prestávali veriť. Zrazu mi prišla esemeska.
Leon: ,,Kde ty jseš?” Odpísala som mu, že v hoteli. Napísal: ,,Za deset minut som ven.” Ojha, aký rázny tón. Uistila som sa, že holky budú v pohode, ak odídem. Vyšla som von. Kým som prešla do auta, bola som totálne zmoknutá. Taká dramatická chvíľa! Ale hej, no tak tentoraz som už nastúpila do toho auta, aj keď to bola čierna dodávka (uistil ma, že to kvôli bicyklom). Po prvé, mi ho bolo ľúto a po druhé, som nechcela, aby si ma zapamätal ako …kokos, ani neviem ako, ale dúfala som, že som jediná, ktorá ho takto naťahuje, tak si ma bude pamätať dlhšie. (Neviem prečo ženám záleží na tom, aby boli výnimočné pre niekoho iného a na seba zabúdajú.) A jasné, bavilo ma tráviť s ním čas. Tak sme išli do Makarskej. Tam bolo krásne, jasné nočné nebo, hudba, bary… Dali sme si drink – on nepil alkohol. Bolo to také zvláštne. Myslela som, že včera bolo naše posledné stretnutie, keď som ho tak nasrala. Ono sa všetko zdalo také zrýchlené – zoznámenie, spoznávanie, hádka, rozchod, odpúšťanie, uzmierenie… to všetko, čo sa odohrá možno za pár mesiacov, sa tu odohralo za tri dni. Zaujímavé. Zvláštny večer to bol, už vôbec nenaliehal tak, ako predtým, držal ma za ruku, usmieval sa, lichotil mi… Také pomalé prvé rande. Druhé, okej. No tak tretie! Keď sme sa vracali, ešte sme zastavili pri obchode, niečo si išiel kúpiť (ako strašne som nechcela rozmýšľať čo). Stále som mala ten podozrievačský pud, tak som si odfotila okolie – keby ma náhodou našli naporciovanú, tak nech majú jednoduchšie vyšetrovanie.
Vyrazili sme. Cesta na Bašku trvá asi 15 minút, keď je pekne. Teraz lialo, bola búrka a cesty boli mokré. Nebolo mi všetko jedno. Raz sme dostali taký šmyk… Našťastie, boli sme jediné auto na ceste. Vymenili sme si zhrozené, ale vďačné mĺkve pohľady, ktoré by nikto nemusel prekladať. Sakra, čo sa to so mnou dialo, že som nastúpila do čiernej dodávky, dvadsaťdvaročnému frackovi, za búrky, v inom štáte a sama?! To asi to chorvátske flou!
Tak, čo by to bol za romantický dobrodružný výlet, keby sme nevystúpili v Harleyi? Ále, hovorím si, zajtra odchádzam, to vážne musím mať také morálne zásady? No. Ako sa ukázalo… nemusím. Bolo to strašne divné. Popravde, dobre, že som to nechala na poslednú chvíľu, lebo keby som si to mala zopakovať, tak neviem. Ale v pohode! Zlatý bol. Sa snažil. Potom mi dal na pamiatku starodávny ďalekohľad (pirátsky, taký som vždy chcela). Zlatíčko. Škoda, že som nevedela chodiť. Ale aj na to myslel, odviezol ma do hotela, rozlúčili sme sa a odišiel.
Zvláštne. Myslela som, že týmto to hasne. U mňa to teda haslo. Veď to hlavné už sa stalo, tak čo ešte by sme mohli riešiť?! Veci sme už mali v hotelovej hale, čakali sme na autobus, bolo asi pol jedenástej doobeda, autobus mal prísť o druhej. Išli sme kúpiť suveníry a vrátili sa. Mali sme veľa času. Prišla mi esemeska. Čakal ma na recepcii. To vážne?! Išli sme teda ešte spolu. Pozval ma na kávu a ja som stále nechápala vo co gou! Rozprával mi o tom, že som iná. Isteže…Úplné iná… Ešte sme išli do Harleya. Znie to tak luxusne. Lepšie ako garaža. Tam mi ukazoval fotky jeho rodiny. Chcel, aby som ich spoznala. WTF?! Potom pustil tú superskú hudbu a začal plánovať. No ja som nechápala. Chcel, aby som tam s ním zostala, že s ničím nie je problém. Našťastie, toto ešte bral, že som tam ostať nemohla, no nebral to, že som mu nevedela povedať, kedy sa uvidíme. ,,Ja neviééém, možno o rok, možno nikdy…” Ešte stále som to brala úplne ľahkovážne. Takto to naplánoval: ,,Ty jedeš domof, pripraviš veci, oblečenie, co potrebuješ, i vratyš se. Ja te budu čekat v Splite, ty ostaneš i budeš moja.” Ou em dží, ako som mu mala povedať, že to čo hovorí, je úplne mimo? Akože, to vážne toto hovorí všetkým turistkám, ktoré tu sundá? U Chorvátov zjavne neprichádza do úvahy slovo nie. Snažila som sa mu vysvetliť, že chodím do školy, ale aj na to mal argument (popravde, tento mi bol dosť pochuti): ,,U mňa ne škola! Ja uživam sebe život!” No už-už ma mal! Ani neviem akým spôsobom sa mi to celé podarilo, teda nepodarilo uzavrieť. Myslím, že to proste ostalo otvorené, s tým, že som mu musela sľúbiť, že cez najbližšie (školské) prázdniny určite prídem.
Odviezol ma do hotela a rozlúčili sme sa. Vtedy mi asi prvýkrát prišlo smutno. Celý čas som nad tým rozmýšľala, ale bolo jasné, že to neprichádza do úvahy. Akoby som asi frajerovi povedala, že idem do Splitu na mesiac (tak keď už)? Asi nijako. Ale áno, priznávam, že to bol jediný dôvod prečo by som nešla. Jediný a vlastne asi najpodstatnejší. Hlavne, ja som tomu Leonovi ani nepovedala, že mám frajera…
V autobuse som vyronila slzu. No hej, také dynamické štyri dni majú čosi do seba. Hlavne argument, že sebe uživa život, žije v Chorvátsku a len existuje, ma pravdupovediac ešte dlho zmáral. Potom sme si samozrejme ešte písali. Potom asi zistil, že mám frajera. A potom asi zistil, že poznám ďalšie dve holky, ktoré s ním zažili na vlas rovnaký scenár (okrem toho záveru)! Ale na jeho obranu – im dal potom vrecúško pravých hrvatskych mušlí. Ale dosť bolo sentimentu. Flirty na dovolenkách asi končia takto. Všetko bolo super, bola to moja najlepšia dovolenka (zatiaľ). A čo Tereza a Thor? Tak prosím pekne, ten ju zase volal na prázdniny do Mníchova. Neviem prečo váhala! Mohla nám doniesť ajfóny!
Volim Hrvatsku.
Redigovala: Mgr. Michala Šebestová
Nadherne citanie! 😀