Pôrod.
Idem Vám povedať krutú pravdu. O zázraku života. Aj tak sa to dá nazvať, koniec koncov, nikto nepovedal, že je to myslené v pozitívnom zmysle slova. Iste, našlo by sa zopár pozitív, ktoré pôrod má. To najhlavnejšie a najpodstatnejšie asi bude produkt pôrodu. Znie to asi surovo, ale taký pôrod je. Aspoň pre mňa bol. A slovo produkt používam preto, že keď sa to (už konečne) stalo, nemala som síl, chuti ani emócií na to, pomenovať to inak. Uvediem to na pravú mieru.
Termín som mala vypočítaný na štrnásteho septembra. Brucho som už mala naprasknutie, hýbalo sa mi veľmi ťažko a aj keď som sa pôrodu nevýslovne bála, priznávam, že na modrom tátošovi som hľadala tipy a triky ako to celé urýchliť. Na jednej strane som chcela, aby skončilo to opúchajúce, krížetrhajúce obdobie a ja by som si mohla konečne ľahnúť na brucho. To som si želala asi najviac. Ležať na bruchu a nemočiť každých desať minút. Na strane druhej, tehotenstvo bolo úžasné obdobie plné lásky a jedenia bez výčitiek a okrem toho som si predsa len absolútne nevedela predstaviť, že hociktorý z najbližších dní už bude posledný, keď si tu v posteli lebedím sama. Keď si vôbec lebedím.
Priznám sa, bála som sa aj toho, že svoje dieťa nebudem ľúbiť. Asi sa teraz čudujete – všetko som si naplánovala, bábä som chcela dlho a zrazu príde chvíľa, keď sa bojím, či ho budem mať rada? Áno prišla. Neviem či to tak majú aj iné ženy, ale ja som k svojmu produktu počas tehotenstva vzťah nemala. Necítila som to tak, že sa idem rozprávať so svojím bruchom, čítať mu, či nebodaj spievať. Hladkala som ho, to áno, ale to ide automaticky. Z tehotenstva som sa tešila, ale obávala som sa toho vzťahu. Ešte pár týždňov pred pôrodom som to volala plod. Lásku k dieťaťu som nepoznala, neviem, čo som mala čakať. Nevedela som či príde sama, či príde z jeho strany… Dobre, upokojím vás, prišla.
Keď sa nad tým celým tak zamyslím, teraz sa mi zdajú obavy z pôrodu malicherné. Tým nechcem povedať, že sa nemáte čoho báť. Teda, jasné že nemáte. Ono, keď otehotniete, tak veľmi iná možnosť do úvahy neprichádza, len to porodiť. Chtiac- nechtiac, skôr či neskôr to príde. Aj ja som to tak brala. Veľmi som sa bála, ale jednoducho je to niečo, čo musí byť a nijako to nezmením, takže som sa s tým až tak nezaťažovala. Teraz myslím samotným…. vyvrhnutím. Desili ma všetky tie úkony okolo toho. Od klystíru, po nastrihnutie, po zašívanie… Zlaté časy.
Najdesivejšia vec, ktorú sme rozoberali už na strednej s tým, že kvôli tomu nikdy nechceme rodiť – nastrihnutie. Toto bolo pre mňa to najhoršie. Iba raz som sa odhodlala si pozrieť video. Vypla som to, akonáhle brala tá ženská do ruky obrovské kovové nožnice. Normálne Ťa rozstrihnú ako papier, ako škatuľu, ktorú ti donesie kuriér a je zalepená lepiacou páskou, ako kura, ktoré ideš naporcovať! A potom zašívanie! Zašívanie!!! Keď som si pomyslela, že sa tam budem zvíjať v bolesti od rodenia, potom od nastrihnutia, konečne to skončí a ešte ma budú šiť! Koniec. Najhoršie na tom bolo, že na tom modrom tátošovi žiadne upokojivé slová neprichádzali! Pardon, ale rozhodne ma neupokojilo, keď tam väčšina z nich písala, že zašívanie je najbolestivejšie, ale vyvažuje to radosť z bábätka. To teda pŕŕŕ! Skončila som, ja som vedela, že toto nedávam. A k tomu všetkému ešte tá odporná nechutnosť klystírovská! To už bola čerešnička na torte. Blato na ihrisku. Eeeh…
Takže takto som sa ja tešila na pôrod. Prekrásne obdobie tehotenstva narúšali takéto slabé chvíľky. Ako sa hovorí, po vojne je každý generál a už viem, že som si radšej mohla študovať, čo mám robiť PO pôrode a nie, či zašívanie bolí. Každopádne, vrátim sa. Chcela som, aby pri pôrode bola so mnou mamina. Tým pádom sme museli absolvovať dve prednášky, po ktorých sme dostali papier, ktorý povoľoval účasť jednej osoby pri pôrode. Ja som rodila na Kramároch, myslím, že povolená bola len jedna osoba, platilo sa tuším 30 eur, aby tam mohla byť a ako som písala, musela byť poučená o priebehu – účasť na prednáške. Inak som na kurzy dýchania a podobných vecí nechodila. Ani som nemala epidurálku. Nie, keď prirodzene, tak naplno. Niekde tam vo mne bol ten pud, že chcem mať pod kontrolou priebeh pôrodu (aj keď som bola úplne mimo) a to s epidurálkou nemusí byť pravidlo.
Veci do pôrodnice som mala zbalené asi mesiac pred pôrodom, zoznam nájdete na internete, presnejšie nám povedali o tom, čo si zobrať, na tej prednáške. Knižku si nechajte doma. Minimálne rok sa k nej nedostanete. Nikdy som nechápala to, ako si mám rátať kontrakcie. Neverila som, že by to mohlo byť také zjavné. Myslím tie rozdiely medzi bolesťou a pohodou. No boli.
Jedenásteho septembra asi okolo pol druhej ráno som sa zobudila na bolesť, ktorá prichádzala každých osem minút, postupne silnela a intervaly sa zmenšovali. O pol tretej sme vyštartovali na Kramáre. Čo sa týka tej bolesti, bolo to asi stokrát silnejšie ako pri krámoch. Ale nie, ako v americkom filme to zas nebolo. Našťastie sa môj produkt rozhodol prísť na svet v skorých ranných hodinách, takže žiadne zápchy! Prišli sme na urgent, hneď som šla na oddelenie, ale ak si myslíte, že ma vyložili na pôrodné kreslo a pomáhali mi dýchať, ste na omyle. Do pôrodnice sme prišli asi o tretej ráno. V kŕčoch a bolestiach som prešla dlhú chodbu (mamina čakala vonku), pristavila sa pri stolíku, čakala som kým príde sestrička (nebolo tam veľa ľudí, iba ja a na sále jedna žena), aby som vyplnila papiere. Áno, vyplňovala som papiere, tehotná, v bolestiach, po stojačky. Išlo tam o to, zapísať meno dieťaťa, moje meno, bla bla… Akú chcem izbu. Zaznačila som jednolôžkovú, nadštandardnú a priplatila som si. Trvalo to asi desať minút. Nie, ešte stále som nešla na to pôrodnícke kreslo. Tentokrát som si musela ľahnúť a napojili ma na monitorovanie plodu a popritom som odpovedala na otázky typu či beriem drogy a tak. Strašne to bolelo, kŕče som mala asi každé dve minúty a nemohla som sa schúliť, musela som ležať rovno. Toto trvalo asi štyridsať minút a doteraz nechápem, ako som to mohla dať. A vlastne, som žena, pohode. Teraz prichádza konečne niečo nové! Klystír! Juhú! Poviem vám, zhodnotila som to tak, že toto je to najhoršie. Nebudem to tu popisovať, ja som to zažila prvýkrát a už prosím nikdy viac! Ale išlo proste o to, aby som sa vyprázdnila, zase chápem aj tých doktorov. To je všetko ok. Ok ale nebolo to, že som mala črevami pripravenými vybuchnúť, prejsť dvadsať metrov na toaletu! Pre istotu som sa sestričky (našťastie tam boli iba ženy) trikrát spýtala, či to je fyzicky možné – prejsť pol kilometra a neposrať sa. Ale bolo. Bola tam aj sprcha. V tej sprche bol malinový šampón. To ma potešilo.
Konečne som už išla na to pôrodnícke kreslo! Bola som strašne vyčerpaná bolesťou! Akože to mám ešte teraz rodiť? Ja som si chcela ľažkať a trochu si odpočinúť, tak na celý deň. Haha. Tak už som si vysadla na to kreslo, vedľa v boxe bola stále tá pani, čo tam bola aj keď som prišla. Áno, sú to boxy, nie jednotlivé miestnosti, je to oddelené, ale počujete všetko. Každopádne, uisťujem vás, že takéto malichernosti vtedy neriešite. No, už za mnou prišla aj mamina. Aj sestrička, ktorá mi pichla oxytocín. No, že vraj to má utíšiť bolesť, ale mne sa akurát tak chcelo spať. Skontrolovala ma a nadšene skonštatovala: ,,No prosím, vy už ste na šesť centimetrov otvorená! Tak to bude rýchlovka!” Šesť centimetrov. Okej. Oni vedia. Hlavne už som chcela tlačiť. Och! Toho som sa strašne bála – nesmiete tlačiť, kým vám nepovedia, lebo sa môžete celá roztrhať!!! Ale konečne prišla doktorka a išli sme na to. Mala som zatlačiť. Tak som. Viac. Ešte viac. …… Tá bolesť!!!! Tá bolesť ma tak strašne prekvapila, že som už nechcela tlačiť! Bolo to hrozné! Nikdy som takú ukrutnú bolesť necítila! Tlačíte totiž všetkým! Bolo to akoby sa mi trhali všetky vnútornosti a nemohla som prestať, ak som chcela aby to skončilo! Strašne som kričala od bolesti, ale nie ako vo filme, to sa nedá tak kričať, to by som si všetku energiu vyčerpala. Kričala som v prestávkach, že už nemôžem a že to bolí! Tá doktorka sa smiala. Akože sorry ale ja tam umieram a ona sa smeje a čuduje? Halóóó!
Zatlačila som dvakrát. No hej! Našťastie! A bolo to. Tá neskutočná úľava… Skončilo to… Aj som zabudla, že som to robila, aby zo mňa vyšlo dieťa. Ženy si zakladajú na tom, aby im hneď po vytlačení dali dieťa na hruď. No, ja som chcela mať už pokoj. Keď mi ho ukázali, nechápala som čo mám robiť. Panebože veď ja nevládzem! A ešte odo mňa chceli, aby som ho tam kojila? No jasné, že som to nedala. Jednoducho, som bola mimo, nemala som vôbec silu prejavovať emócie, takúto bolesť som nikdy nezažila a jediné, na čo som vtedy pomyslela, bolo: ,,Už nikdy viac!” Sorry premotivované matky. Bolo 5:15. Na sále som ležala ešte dve hodiny! To bolo utrpenie! Ležať dve hodiny v jednej polohe. Strašne som sa chcela otočiť na bok. Nemohla som.
Odviezli ma na posteli do izby. Do trojlôžkovej. Nemala som silu sa hádať. Spala som (na boku!) asi dve hodiny. Potom prišla sestrička, že mi pomôže sa osprchovať. Bola tak milá. Videla ako strašne nevládzem, ale ja som si myslela, že vládzem, tak som sa svižne postavila, že nech nezdržujem a tak rýchlo ako som vstala, tak som sa aj zviezla na zem. Pomohla mi a povedala, že príde o chvíľu. Prišla, už som išla pomalšie, prešla som cez chodbu do sprchy. Zvládla som sa vyzliecť. Potom ma zase zviezlo na zem. Tá úžasná žena mi stále opakovala, že je všetko v poriadku, že si nikoho nemám všímať (boli tam len novomatky v podobných stavoch ako ja) a zdvihnúť nohy. Ležala som cez celú chodbu nahá, s nohami hore. Všade bolo plno krvi. Novomatkovské oddelnie je vlastne celé o krvi. O krvi a mlieku. Nejako som to dala. Potom som si išla znova ľahnúť a o nejaký čas som mala ísť na malú. Strašne som sa bála, že to bude štípať, ale tak nejak som si povedala, že som práve porodila, haló, pálenie jazvy ma nezabije. No jazvy. Jáááj, áno, mám jazvu. Hej, nastrihli ma, aj zašili. Asi tak, ako som to tu nenapísala, som to vtedy ani nepostrehla. Takže obavy z týchto dvoch vecí naozaj mať nemusíte. Cikanie bolo v pohode. Asi o hodinu (bolo asi osem) mi doniesli do izby dieťa. Už. A už som ho mala aj kojiť. Nevedela som absolútne. Toto novomatkovské oddelenie alebo oddelenie šestonedelia, je úžasné. Všetky sestričky, ktoré tu pracovali, boli milé, pokojné, chápavé a trpezlivé. Mali rady svoju prácu a bolo to vidieť. Všetko vysvetlili aj dvadsaťkrát, nikdy na nič nefrflali a stále sa usmievali.
Boli sme na izbe tri. Všetky sme mali chlapcov a len ja som rodila prirodzene. Zhodli sme sa však na tom, že bolesť PO bude asi rovnaká, len na iných miestach. Ony mohli sedieť, ja som mohla ležať a ani jedna sme nevedeli normálne chodiť. Akurát, že ony mali jednu noc na vyspatie, bez bábäta. Ja nie. Nespala som ani jeden deň z tých štyroch, čo som tam bola. Pipco bol ale veľmi pokojný, skoro vôbec neplakal, ak zamrnčal, dala som mu papať, prebalila ho a chytila za ruku a on zaspal. Prebaľovanie aj nosenie išlo samé, toho sa netreba báť. Kojenie mi nešlo. Už vtedy som to skúšala cez fľašku. Poviem vám, stráviť noc pumpovaním tridsiatich mililitrov mlieka je neskutočne vyčerpávajúce, ale ten pocit, keď to bábä vypije a grgne si, je bááájo. Môj vzťah k nemu začal fungovať.
Je to zvláštne, ale aj keď som chcela ísť veľmi domov, chcela som tam aj ostať. Všetci tí ľudia tam sú úžasní, kto mi bude takto radiť? Bolo tam tak príjemne! Na Kramáre nemáme jediného krivého slova. Teda, čo sa týka pôrodníckeho, novorodeneckého oddelenia a oddelenia šestonedelia. Je pravda, že som chytila asi najmenej nadštandardnú izbu aká existuje – boli sme tam tri (čo nakoniec bolo fajn), záchod bol na chodbe, plný nemocničných pomôcok a sprcha tiež, síce len pre nás tri, ale aj tak. Vlastne nadštandard bol asi iba to, že bolo vymaľované. Ale v pohode. K dispozícii sme mali neobmedzený prísun popôrodných vložiek, čo sa sakra šiklo! Ako som povedala, šestonedelie je o krvi, mlieku, plačúcich deťoch, zhrbených a širokochodiacich matkách. Nikto sa tam na nič nehrá.
Ženy, ak sa chystáte rodiť, užívajte si tehotenstvo. Spite. Spite. Spite. Je to naposledy. Nebojte sa pôrodu. Je to nutné, ale netrvá to dlho (báj d vej, ak niekomu trvá pôrod osem hodín, znamená to od prvej kontrakcie až po vytlačenie a ležanie dve hodiny na sále, čiže ak mne začala prvá kontrakcia o 1:30, porodila som 5:15 a ležala som tam do 7:00, pôrod trval šesť a pol hodiny, netlačíte šesť hodín, preboha). A ak sa rozhodujete, kde budete rodiť, ja vám Kramáre vrelo odporúčam.
Čo sa týka mňa a Pipca, trvalo mi asi týždeň, kým som si zvykla, že sme dvaja. Depresia ani nič také neprišlo, len som sa zrazu strašne bála, že o neho prídem!
No a ak by ešte niekedy prišla chvíľa pôrodu, asi určite si vyberiem cisársky. Radšej jazva na bruchu ako…
Redigovala: Mgr. Michala Šebestová