Som nikto. A čo? Jáj, jasné, to najhoršie, lebo v dnešnej spoločnosti sa idú všetci posrať ak si niekto. A ty sa môžeš zodrať. Kvôli sebe či kvôli nim?
Naozaj je dnes také dôležité niečo znamenať? Ale pre koho? Pre koho potrebuješ byť niekto? Pre rodičov? Pre starkého, ktorý donekonečna melie o vysokej škole a tvojej budúcnosti, ktorá je v ruinách lebo si si ju nedokončil? Potrebuješ to dokazovať svojím drbnutým spolužiakom alebo bývalej frajerke?
Sebe?! A potom? Staneš sa niekým a čo bude ďalej. Budeš chcieť viac a viac. Poviem Ti to.
Od detstva do teba starký hustí aby si bol niekto. Zatiaľ si malý, nepovie konkrétne, že čo by si predstavoval (áno, ON čo by si predstavoval, nie ty, tu nejde o teba predsa). Akonáhle príde možnosť – začneš hrať tenis (,,Ty budeš ako Agassi.“) začneš plávať („No, z teba bude Moravcová.“), začneš chodiť na karate (karatistu nepozná ale určite tí NAJ dobre zarábajú), akonáhle budeš schopný sa niečomu venovať, vidí v tebe (svoju) prestížnu budúcnosť. A potom príde otázka, na ktorú už vieš odpovedať. „Čím chceš byť keď vyrastieš?“ A ty si sa už naučil, že odpovieš tak, aby bol starký spokojný, nie pravdivo. Nepovieš, že chceš byť herečka, učiteľ či smetiar. To sú podradné povolania a starký je spokojnejší, keď povieš, že budeš právnik alebo doktor. Naučil si sa to, lebo si videl ako reagoval, keď prišla tvoja staršia sesternica a povedala, že bude právnička. Vtedy si videl tú iskierku radosti a uznania, ktorú mal starký v očiach, keď to počul. Aha! Takto to funguje, poviem, čo by chcel počuť, bude šťastný a ja budem mať dobrý pocit. BULŠIT! Hej, jasné toto funguje, kým nezačneš chodiť do školy, to sa od teba ešte nič neočakáva. S prvou triedou prichádzajú stále väčšie nároky, výčitky a nesplnené sľuby a ty si veľmi pomaly ale isto začínaš uvedomovať, že to nie je to čo chceš! Teda v tom lepšom prípade si to aspoň uvedomuješ. Robiť nemôžeš v podstate nič. Je neprijateľný akýkoľvek vzdor v akejkoľvek oblasti. DOSPELÍ vedia, čo je pre teba najlepšie.
Tak to je. Aspoň u mňa to tak bolo. Asi od siedmej triedy som vedela, že chcem ísť na herectvo. Teda na konzervatórium. Chodila som na literárno-dramatický odbor, kde som sa vždy cítila tak sebaisto a dobre (vážne tak od srdca dobre). V deviatej triede však prichádzal nátlak – vyber si strednú školu. Raz som už sklamala – nedostala som sa do matematickej triedy (fakt neviem, čo by som tam ja robila, keď pri slove percento si snažím vybaviť ten príklad z učebnice, kde sa použila trojčlenka). Keď som povedala, že chcem ísť na konzervatórium, na umeleckú školu… Fúú, tie pohľady (od starkého a mojej tety), si dodnes pamätám, totižto nepatrili mne ale mojej mame – ako mohla dopustiť aby som sa rozhodovala sama! Ja neviem čo je pre mňa dobré. Samozrejme, s konzervatóriom aj s hocijakou inou školou, ktorá by ma mohla baviť som sa mohla rozlúčiť. Mala som dve možnosti buď pôjdem na obchodnú (akadémiu, nie ulicu) alebo na gympel. Diki, Broňa. Moje matematické schopnosti zodpovedali, presne týmto dvom typom škôl. Argument, že ma to nebaví a budem tam trpieť, starký, ani nikto iný, keďže sa mu všetci podvolili, neakceptoval. V budúcnosti (v budúcnosti, ktorá bola na kilometre vzdialená) budem dobre zarábať a lepšie to vyzerá v životopise. Fak. Nie fakt. Fak.
Dobre, takže život plný školského stresu (ale bol to stres, priznajte!) sa ešte len začína, nebudem robiť to čo ma baví lebo to nie je dôležité ale pôjdem na gymnázium aby bol starký rád, že jeho najstaršia (a jediná) vnučka pôjde na gymnázium. Povzbudivé slová nemali konca – budeš chodiť na gympel, si niečo viac ako tí, čo chodia len na strednú. WTF?! Pekne to v deťoch pestujete, vy dospelí!
Super, bola som na gympli, štyri roky utrpenia, nudy a stresu… ALE V POHODE! Starký bol rád, som na gympli, niečo zo mňa bude (ako sa hovorí, LOL). Ďalšia životná kapitola – vysoká škola. Musela som ísť, veď čo s gymplom (pekne to naplánovali, bez gymplu som nikto, niekto budem jedine s ďalšou školou). Akékoľvek moje nápady čo by ma bavili ako psychológia, kulturológia, environmentalistika či história, boli sklamania. Pre starkého, pochopiteľne. Zubarina, medicína, technická, chemická, matfyz – to boli jeho vízie. Lebo tam sa dobre zarába. Miliarda článkov o najlepších vysokých školách, o pracovných pozíciách, ktoré sú žiadané, IT technici, po tých je dopyt! IT TECHNIK?! JA?! Jasné, hocikedy. No každopádne som už bola dospelá, a pomerne naučená odolnosti voči starkého rečiam o tom, že zo mňa nič nebude, lebo také školy nemajú budúcnosť. Keď som si vybrala históriu bola som sklamaním roka. Vlastne sklamaním navždy. To už potom starkému neostávalo nič iné len pracovať s tým čo má, čiže aj keď znechutený, držal mi palce aby som to dala. Zlatý. Aj tak mi bolo z tej školy zle. Vôbec som to tak necítila. Akoby som tam ani nebola, keď som tam bola. Strašným spôsobom som trpela, tak ma to ubíjalo. Zase stres, učenie (okej to ma bavilo, veď dejepis, super) ale tí ľudia. Akože sorry ale kto sa cíti dobre keď sa k nemu správajú ako handre? To im za tie tri písmenká stojí? Veľmi nepríjemní a nadradení ľudia sú na vysokých školách. Tí čo učia myslím. No to ja už som vedela, že toto nebude tá pravá cesta ale tak nechám to plávať a uvidíme čo to dá.
No nedalo to veľa. Teda z pohľadu iných, ktorý mi je srdečne ukradnutý. Skončila som na bakalárskych štátniciach lebo pánom sa nepáčilo. Ale okej, jednoducho nedala som to, nahovno otázky alebo som to asi nevedela, každopádne bolo mi to jedno, bola som v siedmom mesiaci, šťastná a odolná voči akémukoľvek stresu! Táto divná školská kapitola už pre mňa skončila. Aj pre starkého. Nie pre toho nie. Malý má dva roky a starký stále nepochopil, že na vysokú ekonomickú školu jednoducho nepôjdem nikdy, lebo ma to NEBAVÍ a je mi jedno či budem ING alebo MGR alebo NIKT.
Tak. Je mi jedno či som niekto alebo nikto. Z pohľadu tejto chorej doby, kedy každý, kto niečo znamená je poloboh som ja asi nikto. Z pohľadu môjho som mama, som šťastná mama a som spokojná. Iste, mám sny, mám ťažké chvíľky ale mám hlavne to, čo som vždy chcela. Každý deň sa zobúdzam s tým, že sa budem starať o malého Pipca. Samozrejme, snažím sa vymyslieť akoby som mu mohla dať čo najviac. Robím čo ma baví, píšem, varím, hrám sa, kreslím. Iste, netvrdím, že máš sedieť doma na riti a byť spokojný, keď nemáš prácu. Ale vlastne keď si tak šťastný, tak super! Tvrdím, že máš robiť to, čo ťa baví! A úprimne, baví ťa sedieť doma na rici? Nepozeraj na to, čo od teba chcú iní. To je ich sen, ich predstava o svete, ich verzia pravdy. Ty máš svoj sen a tak si ho ži. Si ho uži. Rob to čo ťa robí šťastným, choď si svojou cestou. Pozri sa na tých, čo niečo ,,znamenajú“. Sedia vo vláde, kradnú, ubližujú druhým, stále chcú viac. Viac zla. Sláva a uznanie tešia len tvoje ego a ego nie je srdce. Počúvaj rozum a riaď sa srdcom. Počúvaj druhých a riaď sa sebou. Nech si povedia čo potrebujú, nech sa vyrozprávajú, poďakuj a choď si vlastnou cestou. Nie si nikto a nemusíš byť niekto. Ty si TY.