Každý z nás určite niečo také má. Minimálne pozná. Ak nie, dobré pre teba! Poznám dievča, ktorá má navždykomplex z jej tučných kolien (môžu byť kolená tučné ak je štíhla?), vymyslel jej ho, vlastne si ho, jej frajer na strednej škole. Aj ja tento druh komplexu mám. Myslím, že ich mám niekoľko.
Jeden z mojich navždykomplexov mi do života prišiel keď som mala jedenásť rokov. Pamätám si to veľmi presne. Bolo to v Chorvátsku. Po super kúpačke sme šli s rodičmi na obed. Čakali sme, kým nám donesú jedlo (Objednala som si fruti di mare špagety. Jasné, že som ich nezjedla, fuj). Naši si niečo šepkali ale neprikladala som tomu význam, keďže to bolo normálne. ALE! Zrazu som videla, že sa pozerajú na mňa a smejú sa. Uškŕňali sa! Ukazovali prstom! Zase! Zase to tu bolo! Lenže teraz na mňa neukazovali kúlové decká z tábora, ktoré po týždni neuvidím. Boli to moji rodičia! Tie slová mi znejú doteraz v ušiach: ,, Pozri, ona má také tučné trojuholníčky pod pazuchami.“ Bolo to hrozné. Snažila som sa tváriť, že ma to netrápi, robila som, že to nepočujem, že nerozumiem. Ale rozumela som. Doteraz sa pozerám, či to majú aj iné ženy, či to majú len tučné ženy. Neustále sa kontrolujem, či mi tielko siaha dostatočne na tie trojuholníkové tučné miesta. Je to otravné.
Asi už tušíte, že väčšina mojich komplexov sa týka postavy. Asi prvýkrát živote som to začala registrovať, keď som mala asi štyri roky. Vždy keď sme raňajkovali a ja som nedojedla, poďakovala a odišla od stola, starký povedal: ,,Som rád.“ (Akože som rád, že nezožereš všetko zo stola alebo som rád, že moja vnučka už viacej tučná nebude?!) Jasné, možno chválil moje vyberané spôsoby. A tak to išlo postupne – ,,Nemusíš to dojesť.“ alebo „Už by aj stačilo.“ „Zase tlačíš.“ (akože jedlo do hlavy), ,,Pozri sa na seba ako vyzeráš.“ (no do prdele, kto mi dáva jesť párky s bielym rožkom?!)
Bola som tučné dieťa. Prejavovať sa to začalo asi keď som bola prváčka na základke. V škôlke to ešte nie je také, tam sú deti také zlaté, bucľaté. V prvej triede prichádzali posmešky hlavne keď sme sa prezliekali na telesnú, všetci spolu v triede. Moje stehná volali torpéda. Mala som šťastie, že som patrila medzi obľúbené deti. Ako si tak na to spomínam, vždy som si tak nejak urobila zo seba srandu ale dosť ma to ranilo. Od detí to však vždy bolelo menej ako od rodiny. A najhoršie bolo, keď to hovorili (V RODINE) poza váš chrbát. Keď sa starký sťažoval mamine, nech so mnou niečo robí. Ale tak do prdele, čudujú sa?! Vyprážané a biela múka?! Sorry ale nech by sme akokoľvek športovali, tak to by sme asi nedali. S bratom sme v tom boli spolu. Aj jemu ten komplex ostal. Neprizná to, ale ja to vidím. Teraz vyzerá fakt super ale navždykomplex je sviňa. Je to krutá „pravda“, ktorú si niekto cudzí vymyslel ale pod kožu sa vryje vám! Ľudia to robia neustále. Nehovorím, že som nikdykomplex nevytvorila aj ja. Určite hej. Neuvedomujeme si to ale ľudia okolo nás sú zraniteľní omnoho ľahšie než si myslíme. Nie každý z nás vie veci nebrať osobne.
Svoju váhu a postavu riešim non-stop. Stále, 24 hodín denne. Čo jem, kedy, koľko… Popravde, už ani neviem aký je to pocit mať uvoľnené brucho. Asi od desiatich rokov ho stále sťahujem. Každý deň sa obzerám v zrkadle, kontrolujem sa či mi to jablko navyše niekde nepridalo. Po každom jedle mám výčitky. Cvičím od trinástich rokov. Vtedy sa mi podarilo schudnúť ale priznávam, že do všetkého som bola donútená. Stravu sme mali veľmi striktnú. Samozrejme, teraz za to ĎAKUJEM.
Ide o to, že je veľmi dôležité vedieť kritizovať, keď už je to nutné. A hlavne, keď ide o deti. Viem, že rodičia mi vtedy chceli len to najlepšie. Nútili nás cvičiť, každý deň sme museli hodinu makať na orbitreku! HODINU! NA ORBITREKU! Také kardio ani teraz nedávam! Jasné, že to pomohlo, v deviatej triede som sa mohla vyradiť z kategórie tučných detí ale na kúpalisko som sa stále hanbila chodiť. Ale to bude tým navždykomplexom (aj teraz si sadám na pláži zásadne len v uteráku). Myslím si, že keď ste v detstve do niečoho nútení a robíte to s nechuťou, neskôr si to obľúbite. Obľúbite alebo vás to posadne? Keď som išla na strednú, vtedy do nás naši prestali hustiť s cvičením aj stravou. Samozrejme, že do maturity, čiže o štyri roky som mala desať kilečiek navyše. Maturita, devätnásť rokov, 71 kilo, fajnovo. Mafintop jak vyšitý! A vtedy to prišlo. Na výške som začala makať. Posilka na hodinu a pol každý deň, všade pešo, nula sacharidov! Za dva roky som bola ako lusk, milovala posilku a trochu som zospokojnela. Ale začalo sa druhé kolo nikdy nekončiacej pesničky – jedlo a to, že som chcela viac! Instagram je sviňa. Celý deň makáš, ješ kuracie prsia na vode bez soli, nemôžes si dať banán lebo to je CUKOR a potom si pozrieš obrázky vysekaných nôh a brúch a nechápeš čo robíš zle! Depresia, nervy, stres… A takto to ide dokola. Potom som otehotnela a všetko šlo do p… Ale bolo to najkrajšie obdobie v mojom živote! Bola som tehotná,všetci boli ku mne milí a nikomu nevadilo, že si dávam dupľu! Bájo.
Viem, že so sebou nikdy nebudem spokojná. Donekočna riešim ako vyzerám. Po pôrode sa moja komplexovská pesnička začala znova. Bola ťažšia a dlhšia, už som nebola iba ja a posilka. Ale dva roky driny, sĺz, krvi a potu sa už teraz celkom vyplatili. Nie žeby som mala vysekané telo. Skôr si začínam uvedomovať, že som pekná taká, aká som. Že to nemusím robiť kvôli vymakaným fotkám na instagram. Že to robím pre zdravie, a sem tam pre dobrý pohľad do zrkadla (keď je prítmie, tlmené svetlo a som tesne po cvičení).
Keď už nám ľudia tie navždykomplexy vymysleli, využime ich! Možno, že keby som bola odmalička štíhla, alebo chudá, nešportujem tak ako teraz, stravujem sa vo fastfoodoch a moje kosti sa rozpadávajú. Snažme sa posúvať vpred aj s našimi chybami. Nedajme sa manipulovať vysekanými fotkami na sociálnych sieťach. Robme to pre seba. Robíte to pre seba alebo preto, aby ste si na insta dali svoje „abs“? Jasné, pochváľte sa. Veď kto vás pochváli, keď nie vy sami? Ale berme to s ľahkosťou. Snažme sa žiť aj s kilom navyše. Hýbme sa, ale s pocitom, že budeme zdraví a silní a peknú postavu berme ako bonus, ktorý časom príde. Nie je sa kam ponáhľať.
Ľudia vedia byť krutí. Niekedy o tom nevedia, inokedy áno. Ale každý je jedinečný. Každý je iný. Všetci sme ľudia. Tuční, chudí, svalnatí, s celulitídou, bez nej, s pehami, s vlasmi, bez vlasov, s vyrážkami, s okuliarmi… Milujme. Pomáhajme. Žime. Cíťme.