Publikované

Dokonale nedokonalá matka

To boli časy, keď som patrila do skupiny dokonalých ukážkových tehotných žien, ktoré sú absolútne odhodlané urobiť všetko preto aby z ich ratolesti vyrástlo extra zdravé dieťa, plné životnej sily bez akýchkoľvek chemických produktov, jednoduchých cukrov, elektroniky, cumľov, plienok či umelého mlieka.

Is – te – že.

Vždy som mala jasnú predstavu o tom, ako bude prebiehať moje tehotenstvo a ešte jasnejšie som videla výchovu svojho dieťaťa. Keď som ešte chodila so svojím frajerom, samozrejme, že sme viedli debaty o tom ako si predstavujeme spoločnú výchovu. Začínalo to pomerne rovnako. Zhodli sme sa na tom, že kojiť ho budem maximálne rok alebo že nebude mať cumeľ. Potom sme sa už nezhodli. Naše cesty sa rozchádzali napríklad v názoroch zdravej stravy a výberu záujmových krúžkov. Holt, ja som bola proti tomu, aby sa mu mírnix-dírnix strkal do ruky rezeň a on bol proti tomu aby chodil na futbal lebo by z neho vyrástol športovec a športovci sú v princípe hlúpi. Tieto debaty sa niesli v prudko teoretickej rovine, avšak tie hádky, čo nasledovali po nich, už mali veľmi reálny charakter. Našťastie, nezhodli sme sa a tak som si svoju vysnívanú predstavu o dokonalej výchove potomka, žila sama.

Moja vízia ukážkového tehotenstva spočívala v prvom rade v tom, že neexistuje nič, čo by ma zastavilo v cvičení. Motto znelo: ,,Cvičiť, cvičiť, cvičiť! S bruchom, či bez!” Bola som odhodlaná byť super vyšportovaná skoromatka. Nikdy som nechápala všetky tie rozkysnuté tehotné ženy, čo iba sedia a fučia. No. Pochopila som to v deň, keď som začala grcať skôr ako som vstala z postele. Akákoľvek snaha o drep, gravidjogu, zdvihnutie činky alebo nedajbože beh, začínala tým, že ma oblial studený pot a pokiaľ nebola na blízku toaleta…Prestalo to o tri mesiace. To už som bola vygrcaná z podoby a o tri kilá ťažšia. No nenasere?! Skladám klobúk pred všetkými tehotnými ženami, ktoré to dávajú aj s cvičením. Ja som do tejto skupiny nepatrila.

Ďalšou utkvelou predstavou môjho supertehotenstva bola strava. Ja a zdravá strava, ideme ruka v ruke! A bola som si istá, že to tak bude aj v tehotenstve. Zelenina, vitamíny, bielkoviny a nakoniec sacharidy. Chcela som jesť všetky superpotraviny, šťavy, čerstvé ovocie, raž, jednoducho mega zdravú stravu, nech mám silné a zdravé dieťa! Žiadne sladkosti, žiadny cukor, žiadne údeniny, žiadna biela múka! Spravila som si extra zdravý jedálniček, ktorý mal byť mojou bibliou. Mal byť. Vážne som nikdy nechápala, prečo do seba ženy pchajú uhorky, chleba, koláče, horčicu… Piate cez deviate a rovno dvakrát. No. Pochopila som to v ten deň, keď som začala grcať skôr ako som vstala z postele. Áno. Nič viac sa k tomu dodať nedá. Mojou bibliou sa stal nový jedálniček:  pšeničný chlebík s masielkom a so šunkou. Poriadne hrubý chlebík. Cvikla, losos, brokolica, mrkva, avokádo a iné superpotraviny sa ocitli na zozname napínákov. Nápínák = potrava, ktorá ťa akútne núti navštíviť toaletu. Nemohla som cítiť ani mozzarellu, bylinky či kapustu. Moje niekdajšie zdravé stravovanie skončilo v bielej porcelánovej mise. Po troch mesiacoch som jedla presne ako som nechcela – piate cez deviate. Ale za dvoch nie. Držala som sa. Ale bielu múku som vítala s otvorenou náručou. Aj koláče. Ale iba domáce. A sladkosti som vynechala ale bolo to ťažké. Ani údenín som sa nedotkla. Okrem šunky. Morčacej! Mojou delikatesou bol hermelín so šunkou a s pomarančom. A fičala som si aj na uhorkách a horčici! A zhrešila som a jedla som suši. Takto to bolo. Už chápem chute, nechute, zase chute a plač a potom smútok a chute a smiech a chute. Nehovorím, že som jedla nezdravo, snažila som sa prijať čo najviac živín, vápnika, vitamínov, lenže ono je to ťažké.

Kým sa človeka niečo netýka, vedel by mudrovať, špekulovať a polemizovať o všetkom. Každá žena, ktorú poznám, má jasnú predstavu, presne vie ako bude fungovať v tehotenstve, aký postoj zaujme po pôrode. Jednoducho, tak ako ja, aj ony to už majú naplánované. Nie je to zlé! Naopak je úžasné ako sú odhodlané urobiť pre mimco to najlepšie. Ony to nakoniec aj spravia. Len je to trochu okresané situáciou, ich stavom a vzdialenosťou toalety. Ale nezabúdajme, že v tehotenstve je dovolené všetko. Aj zmrzlina! A veľa! Takže aj moja strava bola zrátaná.

Po treťom mesiaci sa môj žalúdok unormálnil a ja som sa konečne mohla pohybovať bez toho aby som ten chlebík mala naspať v dutine ústnej. Okej hovorím si, úplne nerozkysnem. Mala som konečne priestor si premyslieť ako to bude po TOM! Ale samozrejme, ja som si ako správna panikárka vyhľadávala len informácia o TOM – o pôrode. A načo by som si vlastne hľadala iné? Veď som mala všetko jasne a presne naplánované.

Moje dieťa bude extra eko, bio, ultra natural, super zdravé! Budem ho kojiť svojím výživným mliekom, bude nosiť látkové plienky z bio bavlny, žiadny cumeľ neprichádza do úvahy, keď bude chcieť kričať, nech len kričí, nech je slobodné! Žiadne výživy v plastových kapsičkách, žiadny cukor, žiadna biela múka, televízor ani elektronika u nás neprejdú. Bude piť len vodu a nesladený čaj, bude veľa čítať a bude chodiť bosý, nech má zdravú chrbticu. Keď sa bude pýtať na ruky, budem ho nosiť, veď ho milujem a ono ma potrebuje. Takto krásne som si to vysnívala. Samozrejme, že som sa s tým všade chválila, ako som pripravená na dokonalé materstvo, založené na prirodzených indiánskych, ošovských, prírodných a neviemakých princípoch.

Dšš! Prvá Facka! Ono to ser… kaká dvadsaťkrát za deň?! A takto? Riedko? Oukej… Látkové plienky mi vydržali asi týždeň a pol. Keď sa mojím prirodzeným pachom stalo kako, ktoré mi vždy záhadne niekde ostalo, zvoľna- pozvoľna som prechádzala na striedanie jednorázových a látkových plienok, až sa postupne jednorázovky stali mojími najsuper kamkami. Áno, priznávam, za matku prírodu mi trhalo srdce, preto som aj tie jednorázovky kupovala z rýchlorozložiteľných materiálov. Druhá facka: nemôžem kojiť. Vitaj u nás, umelé mlieko. Cumeľ sa v našej domácnosti ocitol hneď prvý týždeň. Vždy, keď sme ho nevedeli nájsť nastala panika, stres, bordel, chaos, anarchia, lebo prosím pekne, urodzenému Pipcovi vyhovoval len jeden druh! Strážili sme ho až do dvadsiatehodruhého mesiaca, kým ho pánko nerozhrýzol. Škoda, niekedy by som nedbala skončiť ten “slobodný rev”. Čo sa týka jeho prvej normálnej a zdravej stravy, to sa mi pomerne dlho darilo. Naše prvé jedlo bolo uhorka. Potom dlho nič, asi nezašmakovala, a potom sme si fičali na zeleninových a ovocných kašičkách. A potom sme boli tri týždne u starkej a ja som v jedno ráno prišla do kuchyne, kde pán veľkomožný tlačil do makovice biely rožok. Mňam. Tak sa skončila moja cesta zdravej stravy, keďže Pipco si jednoducho sadne na stoličku a na všetko ukazuje “toto ňam ňam” a holt, niekedy je “toto ňam ňam” práve ten inkriminovaný rezeň. Mne, ako zdravožijúcemu (po pôrode) vegetariánovi, to trhá všetky žily, keďže vyprážanina je môj úhlavný nepriateľ, no hovorím si, okej, najbližšie bude mať rezeň zase o pol roka. Okrem toho, to, či bude jesť mäso alebo nie, si už musí určiť sám a neskôr. V konečnom dôsledku, čo sa týka stravy, likviduje čo mu príde pod ruku. Doma sa mi darí držať zdravý režim, no čo mu poviem na makovú štrúdľu s višňami od starkej, keď ja sama by som pre ňu vraždila? A výživky v plastových kapsičkách? Plný šuplík. Aj tri naraz. Uzavrela som to tým, že tam nie je pridávaný cukor, takže poho.

Čo mi vlastne vyšlo z toho môjho utopického sna? Pije vodu! Nič sladké nechce! A chodenie na boso. Dokonca som bola úspešná do takej miery, že behá radšej bosý ako v topánkach. Keď je zima, nosí bérfúty, tie topánočky, čo kopírujú chôdzu na boso, takže jeho chrbtica bude ako lusk! Čo sa teda nedá povedať o mojej chrbtici, keďže mi vyšlo aj ňuňkanie na rukách, kedykoľvek bude chcieť. Najprv to bolo fajn. Teraz pri trinástich kilách, mám trošku výhrady ale ako som si spravila, tak to je. Och a televízor? Kapitola sama o sebe. Duck Tv mi zachraňuje nervy už rok. Niekedy mám pocit, že počujem cinkanie a gagotanie aj keď je všade ticho, ale takých pätnásť minút k dobru v časoch najťažších, čo pre mňa bolo okolo roku a pol, to bol raj! Teraz si ulietavame na Máši. Kto by to bol povedal? Inak kým som nevidela aspoň jednu časť Máši (po rusky), tiež som mala výhrady. Ale všetko s mierou samozrejme. A musím sa priznať. Áno urobila som to. Bola som hladná, nervózna a bolo mi teplo!!! Fúúú. Na dovolenke v reštaurácii som mu na telefóne, pardon na smartfóne, pustila rozprávku. Hrozné, ja viem ale bola to posledná možnosť pred výbuchom sopky!

Vlastne sa neospravedlňujem. Za nič. Všetko som robila tak ako som najlepšie vedela. To, že som si to predstavovala inak, je druhá vec. Chyba bola, že som očakávala jednoduchý, krásny svet plný lásky. Alebo skôr dokonalosti. Teraz sa pýtam, chcela som tú dokonalosť pre seba, či pre okolie? Bavilo ma nasávať tie pohľady plné uznania a rešpektu, keď som rozprávala o tom ako budem praktizovať svoje materstvo. Realita bola iná. Bola ťažká. Snažím sa svojho Pipca viesť a smerovať čo najlepšie. Áno, uľahčujem si to plienkovými nohavičkami a plastovými kapsičkami s výživou (bez cukru!), a čo? Je lepšie, keď je dieťa ultra bio a nevie čo od dobroty, s nervóznou matkou, ktorá nevie či má skôr vyprať plienky alebo zmixovať hrášok, ohriaty na 42 stupňov aby bol róu fúd, alebo keď si spokojne cucká výživku na svojej stoličke a jeho mama sa naňho usmieva a varí mu obed? Neviem, ja som tá druhá možnosť a v konečnom dôsledku som spokojná a šťastná každý deň. Aj keď moje dieťa pozerá televízor, kaká do plienky, pije mlieko z fľaše a občas behá bosé s fašírkou v ruke. Na druhej strane, číta ako divý, kreslí na všetky (našťastie umývateľné) steny, vie si sám pripraviť kašu z maku, semienok a acidka, trhá burinu z medzier na chodníku, pozdrav slnku cvičí ako guru Pipka a vie ukázať, že má dva roky! DA!

Nepodceňujem žiadnu matku! Neodsudzujem bio bavlnené plienky, šatkovanie ani kojenie do sedemnástich rokov. Naopak! Vzdávam hold všetkým mamám, ktoré to dávajú, ktoré sa pritom usmievajú a sú šťastné. A ktorých deti sú šťastné! A vzdávam hold aj tým mamám, ktoré si vedia dopriať svojich pätnásť minút bez výčitiek a Máša, Bambuľka či Pat a Mat sa stávajú na chvíľu óperkami. Aj tým ktoré vyprážajú s láskou, aj tým, ktoré majú cumle v zásobe, lebo cumľov nikdy nie je dosť!

Mamy, ste super! Pozrite sa na naše deti! Čo myslíte, kto si zaslúži pochvalu, keď si dieťa zoberie peniažtek a vráti sa so zmrzlinou, ktorú si s prehľadom kúpi za dve kuny, aj keď stojí osem? Iste, dieťa. Ale inak? Jasné, že vy! Od koho sa to asi naučilo? Vy ste tá, ktorá mu ide príkladom. A toho uja v slastičarni zase jedna citrónová nezabije, aj tak ju nikto nechce.

Nezáleží na tom, či si niečo uľahčujeme, nikto nás súdiť nebude. Hlavne to robme s láskou a pochopením. Robme to najlepšie ako vieme. Ale nie lepšie, lebo to nedáme.

Publikované

Tá chýbajúca pucla

Poviem to tak ako to je. Ako to bolo. Po príchode z pôrodnice som myslela na jednu jedinú vec: že si ľahnem na brucho. Aj som si hneď ľahla. Ách, to bolo tak príjemné. Štyri mesiace prevaľovania sa z boka na bok konečne skončili! Už žiadne tlaky! Bájo. Okej, vorvanie obdobie končí, to bola dobrá správa. Avšak nástup povorvanieho obdobia bol minimálne čudný.

Z pôrodnice som sa tešila domov ako divá. Nevedela som sa dočkať ako si donesiem toho malého krtka a všetko mu poukazujem. Ako ho okúpem v tej krásnej tyrkysovej vaničke a potom ho celého napudrujem na prebaľovacej podložke (bez ktorej by som sa na sto péro nezaobišla) z rovnakej sady. Ukážem mu jeho retro postieľku s princovským(!) baldachýnom, zoberiem ho do záhrady, zabaleného v mäkkučkej žltej zavinovačke, budem ho obliekať do najňuňuškatejších malinkých detských vecičiek s obrázkami tučniačikov a veveričiek. Nôžky mu zabalím do hrubých bielých majinkatých ponožtičiek a potom ho láskyplne nakojím a zaspíme spolu sediac vo veľkom kresle v objatí a všetko naokolo bude voňať miminkovskou vôňou.

Vonabíííí!!! Realita bola poněkud odlišná. Okrem toho, že som zistila, že pobyt v pôrodnici bol pre mňa posledným dlhším kontaktom s civilzáciou, som bola nevyspatá, chodila som ako po vypití kapustovej vody s kefírom, o sedení som mohla akurát tak snívať a prsia ma boleli ako ďas! Po kúpaní v tyrkysovej vaničke mi skoro vybuchli kríže, prebaľovacia podložka sa neskutočne šmýkala, púder bol všade len na deckom zadku nie, ponožky mu padali, mala som až jedno bodýčko so správnou veľkosťou a akútny nedostatok vložiek do podprsenky. Aj do gatiek. Kojenie sa konalo v kŕčovitom niečom čo pripomínalo posed, a stále som sa akosi márne snažila nájsť to čarokrásne súznenie medzi matkou a dieťaťom. Jediné čo som cítila bola príšerná bolesť, ktorú mi spôsobovalo to malé ružové klbko bez zubov s extra silným sacím reflexom. Moje dieťa bolo alfacicavec! Nakoniec sme nezaspali v kresle ale v posteli. Krtko v pyžamku, ktoré mu bude dobré možno v osemnástke a ja tak ako som z pôrodnice prišla. Hlavné bolo, že moje tielko bolo kojacieho charakteru – cvak cvak a kojíš – superský vynález! Ráno naša izba voňala miminkovsky. Nie zrovna mliečkom a novorodeniatkom…Aj keď, teraz by som to miminkovské (nesmradľavé) hovienko brala všetkými desiatimi! Moja ranná hygiena nasledújúce dni, dobre týždne, no dobre možno aj mesiac, spočívala v tom, že som si umývala akurát tak odsávačku mlieka a potom som si prsia namáčala v ľadovej vode. Výnimočne sa stalo, že Pipco ešte zaspal som pôužila ústnu vodu a hrebeň. Väčšinou sa mi podarilo prebrodiť sa cez more prsných tampónov a látkových plienok až ku skrini, takže som mala aj rozcvičku aj čisté tričko! Jes!!!

Pomaly ale iste sme si na seba začali zvykať. Musím priznať, že som cítila veľmi značný diskomfort. Jeseň prichádzala pomaly v kalendári, no u mňa už bola plne rozbehnutá. Vlasy mi bledli, lámali sa a padali ako listy zo stromov, pleť pripomínala sušenú slivku akurát, že nebola tak nádherne tmavá ale farbou pripomínala to, čo mal Pipco v plienke po ránu. O svojom bruchu, stechnách a podbradku ani nehovorím. Pozoruhodné, ako krátko trvá kým sa z krásne rozkvitnutej ženy, ktorá pod srdcom nosí plod života svojho, stane vysušená jabloň. Na takéto myšlienky však veľa času nebolo. Veľmi rýchlo som však pochopila situáciu: dvakrát som si rozmyslela, či sa osprchujem alebo najem, keď nastalo sladkých desať minút spánku. Nie mojich. Mojich sladkých desať minút odvtedy ešte nenastalo. Každopádne, radšej som sa najedla, pochopiteľne.

Bola som veľmi vyčerpaná. Bolesť, ktorá ma trápila nasledujúce tri mesiace bola neznesiteľná. Hojenie jazvy po pôrode je smŕŕŕť. Nemohla som kojiť, nevedela som sedieť, ani chodiť, nedalo sa mi spať, chcela som len ležať v ľade. Bola som nervózna, nepríjemná a keď sa to všetko dvakrát premiešalo, prišiel smútok z toho, že som neschopná, nič nevydržím a to malé krktovské stvorenie trpí, kvôli mojej slabosti. No nič, je to takto: spokojná mama = spokojné dieťa a to celé = pokojné okolie. Chtiac- nechtiac, musela som si priznať, že to takto nedám a prijať pomoc. Mala som obrovské šťastie, že mi pomohla moja mama. Už som nekojila, kvôli liekom som nemohla, Pipco teda v noci mohol spať s ňou a ja som zatiaľ zotavovala. Bolo to ťažké – mamina si zopakovala bezsenné noci a ja som trávila svoje noci v ľadovej sprche. Okrem bolesti ma trápil pocit viny a zlyhania ale inak sa nedalo. Jednoducho som ego musela nechať za dverami a spamätať sa. Ten týždeň mi na zotavenie stačil. Jazva sa zahojila, bolesti ustali, odišli a ja som sa nevedela dočkať kedy si Pipca znova zoberiem k sebe do postele. Toho voňavého malého cicavca. Bolo mi za ním smutno. Keď som naňho pozrela a videla jeho absolútne nevinné, čisté oči, bolo mi tak prázdno, tak bolestivo. Veď on nikoho okrem mňa nemá. Je tak maličký a bezbranný. Potrebovali sme sa. Ja som ho potrebovala. On je moja chýbajúca pucla! Tak som sa tešila na to, ako sa ráno zobudím, otvorím oči a on tam bude pri mne. Ten maličký nos tam bude spokojne odfukovať a skúmať okolie. Ležali sme pri sebe, voňali sme sa, hladkala som ho a nedalo sa mi neplakať od dojatia a od nekonečného šťastia a lásky, ktorú tu zrazu mám. Takže to bolo ono. To je to súznenie medzi matkou a dieťaťom. Nádej, láska, pokoj, radosť, smútok, bolesť… Všetky pocity, emócie v jednom okamihu. Toto už dávno neboli rozhodené hormóny. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, že nepatrím k sentimentálnym klišé ženským, ktoré pištia od radosti, keď vidia malé decko. Vôbec. Dokonca mi trvalo dlhšie, kým som našla cestu k tomu svojmu. Viem, že to tam niekde za bolesťou bolo, no prišlo neskôr. Toto bola nekonečná vďačnosť za to, že môžem byť matkou. Najkrajšia vec na svete. Vo vesmíre. Všade. Stále. Navždy a vždy.

 

Publikované

Zázrak života?!

Pôrod.

Idem Vám povedať krutú pravdu. O zázraku života. Aj tak sa to dá nazvať, koniec koncov, nikto nepovedal, že je to myslené v pozitívnom zmysle slova. Iste, našlo by sa zopár pozitív, ktoré pôrod má. To najhlavnejšie a najpodstatnejšie asi bude produkt pôrodu. Znie to asi surovo, ale taký pôrod je. Aspoň pre mňa bol. A slovo produkt používam preto, že keď sa to (už konečne) stalo, nemala som síl, chuti ani emócií na to, pomenovať to inak. Uvediem to na pravú mieru.

Termín som mala vypočítaný na štrnásteho septembra. Brucho som už mala naprasknutie, hýbalo sa mi veľmi ťažko a aj keď som sa pôrodu nevýslovne bála, priznávam, že na modrom tátošovi som hľadala tipy a triky ako to celé urýchliť. Na jednej strane som chcela, aby skončilo to opúchajúce, krížetrhajúce obdobie a ja by som si mohla konečne ľahnúť na brucho. To som si želala asi najviac. Ležať na bruchu a nemočiť každých desať minút. Na strane druhej, tehotenstvo bolo úžasné obdobie plné lásky a jedenia bez výčitiek a okrem toho som si predsa len absolútne nevedela predstaviť, že hociktorý z najbližších dní už bude posledný, keď si tu v posteli lebedím sama. Keď si vôbec lebedím.

Priznám sa, bála som sa aj toho, že svoje dieťa nebudem ľúbiť. Asi sa teraz čudujete – všetko som si naplánovala, bábä som chcela dlho a zrazu príde chvíľa, keď sa bojím, či ho budem mať rada? Áno prišla. Neviem či to tak majú aj iné ženy, ale ja som k svojmu produktu počas tehotenstva vzťah nemala. Necítila som to tak, že sa idem rozprávať so svojím bruchom, čítať mu, či nebodaj spievať. Hladkala som ho, to áno, ale to ide automaticky. Z tehotenstva som sa tešila, ale obávala som sa toho vzťahu. Ešte pár týždňov pred pôrodom som to volala plod. Lásku k dieťaťu som nepoznala, neviem, čo som mala čakať. Nevedela som či príde sama, či príde z jeho strany… Dobre, upokojím vás, prišla.

Keď sa nad tým celým tak zamyslím, teraz sa mi zdajú obavy z pôrodu malicherné. Tým nechcem povedať, že sa nemáte čoho báť. Teda, jasné že nemáte. Ono, keď otehotniete, tak veľmi iná možnosť do úvahy neprichádza, len to porodiť. Chtiac- nechtiac, skôr či neskôr to príde. Aj ja som to tak brala. Veľmi som sa bála, ale jednoducho je to niečo, čo musí byť a nijako to nezmením, takže som sa s tým až tak nezaťažovala. Teraz myslím samotným…. vyvrhnutím. Desili ma všetky tie úkony okolo toho. Od klystíru, po nastrihnutie, po zašívanie… Zlaté časy.

Najdesivejšia vec, ktorú sme rozoberali už na strednej s tým, že kvôli tomu nikdy nechceme rodiť – nastrihnutie. Toto bolo pre mňa to najhoršie. Iba raz som sa odhodlala si pozrieť video. Vypla som to, akonáhle brala tá ženská do ruky obrovské kovové nožnice. Normálne Ťa rozstrihnú ako papier, ako škatuľu, ktorú ti donesie kuriér a je zalepená lepiacou páskou, ako kura, ktoré ideš naporcovať! A potom zašívanie! Zašívanie!!! Keď som si pomyslela, že sa tam budem zvíjať v bolesti od rodenia, potom od nastrihnutia, konečne to skončí a ešte ma budú šiť! Koniec. Najhoršie na tom bolo, že na tom modrom tátošovi žiadne upokojivé slová neprichádzali! Pardon, ale rozhodne ma neupokojilo, keď tam väčšina z nich písala, že zašívanie je najbolestivejšie, ale vyvažuje to radosť z bábätka. To teda pŕŕŕ! Skončila som, ja som vedela, že toto nedávam. A k tomu všetkému ešte tá odporná nechutnosť klystírovská! To už bola čerešnička na torte. Blato na ihrisku. Eeeh…

Takže takto som sa ja tešila na pôrod. Prekrásne obdobie tehotenstva narúšali takéto slabé chvíľky. Ako sa hovorí, po vojne je každý generál a už viem, že som si radšej mohla študovať, čo mám robiť PO pôrode a nie, či zašívanie bolí. Každopádne, vrátim sa. Chcela som, aby pri pôrode bola so mnou mamina. Tým pádom sme museli absolvovať dve prednášky, po ktorých sme dostali papier, ktorý povoľoval účasť jednej osoby pri pôrode. Ja som rodila na Kramároch, myslím, že povolená bola len jedna osoba, platilo sa tuším 30 eur, aby tam mohla byť a ako som písala, musela byť poučená o priebehu – účasť na prednáške. Inak som na kurzy dýchania a podobných vecí nechodila. Ani som nemala epidurálku. Nie, keď prirodzene, tak naplno. Niekde tam vo mne bol ten pud, že chcem mať pod kontrolou priebeh pôrodu (aj keď som bola úplne mimo) a to s epidurálkou nemusí byť pravidlo.

Veci do pôrodnice som mala zbalené asi mesiac pred pôrodom, zoznam nájdete na internete, presnejšie nám povedali o tom, čo si zobrať, na tej prednáške. Knižku si nechajte doma. Minimálne rok sa k nej nedostanete. Nikdy som nechápala to, ako si mám rátať kontrakcie. Neverila som, že by to mohlo byť také zjavné. Myslím tie rozdiely medzi bolesťou a pohodou. No boli.

Jedenásteho septembra asi okolo pol druhej ráno som sa zobudila na bolesť, ktorá prichádzala každých osem minút, postupne silnela a intervaly sa zmenšovali. O pol tretej sme vyštartovali na Kramáre. Čo sa týka tej bolesti, bolo to asi stokrát silnejšie ako pri krámoch. Ale nie, ako v americkom filme to zas nebolo. Našťastie sa môj produkt rozhodol prísť na svet v skorých ranných hodinách, takže žiadne zápchy! Prišli sme na urgent, hneď som šla na oddelenie, ale ak si myslíte, že ma vyložili na pôrodné kreslo a pomáhali mi dýchať, ste na omyle. Do pôrodnice sme prišli asi o tretej ráno. V kŕčoch a bolestiach som prešla dlhú chodbu (mamina čakala vonku), pristavila sa pri stolíku, čakala som kým príde sestrička (nebolo tam veľa ľudí, iba ja a na sále jedna žena), aby som vyplnila papiere. Áno, vyplňovala som papiere, tehotná, v bolestiach, po stojačky. Išlo tam o to, zapísať meno dieťaťa, moje meno, bla bla… Akú chcem izbu. Zaznačila som jednolôžkovú, nadštandardnú a priplatila som si. Trvalo to asi desať minút. Nie, ešte stále som nešla na to pôrodnícke kreslo. Tentokrát som si musela ľahnúť a napojili ma na monitorovanie plodu a popritom som odpovedala na otázky typu či beriem drogy a tak. Strašne to bolelo, kŕče som mala asi každé dve minúty a nemohla som sa schúliť, musela som ležať rovno. Toto trvalo asi štyridsať minút a doteraz nechápem, ako som to mohla dať. A vlastne, som žena, pohode. Teraz prichádza konečne niečo nové! Klystír! Juhú! Poviem vám, zhodnotila som to tak, že toto je to najhoršie. Nebudem to tu popisovať, ja som to zažila prvýkrát a už prosím nikdy viac! Ale išlo proste o to, aby som sa vyprázdnila, zase chápem aj tých doktorov. To je všetko ok. Ok ale nebolo to, že som mala črevami pripravenými vybuchnúť, prejsť dvadsať metrov na toaletu! Pre istotu som sa sestričky (našťastie tam boli iba ženy) trikrát spýtala, či to je fyzicky možné – prejsť pol kilometra a neposrať sa. Ale bolo. Bola tam aj sprcha. V tej sprche bol malinový šampón. To ma potešilo.

Konečne som už išla na to pôrodnícke kreslo! Bola som strašne vyčerpaná bolesťou! Akože to mám ešte teraz rodiť? Ja som si chcela ľažkať a trochu si odpočinúť, tak na celý deň. Haha. Tak už som si vysadla na to kreslo, vedľa v boxe bola stále tá pani, čo tam bola aj keď som prišla. Áno, sú to boxy, nie jednotlivé miestnosti, je to oddelené, ale počujete všetko. Každopádne, uisťujem vás, že takéto malichernosti vtedy neriešite. No, už za mnou prišla aj mamina. Aj sestrička, ktorá mi pichla oxytocín. No, že vraj to má utíšiť bolesť, ale mne sa akurát tak chcelo spať. Skontrolovala ma a nadšene skonštatovala: ,,No prosím, vy už ste na šesť centimetrov otvorená! Tak to bude rýchlovka!” Šesť centimetrov. Okej. Oni vedia. Hlavne už som chcela tlačiť. Och! Toho som sa strašne bála – nesmiete tlačiť, kým vám nepovedia, lebo sa môžete celá roztrhať!!! Ale konečne prišla doktorka a išli sme na to. Mala som zatlačiť. Tak som. Viac. Ešte viac. …… Tá bolesť!!!! Tá bolesť ma tak strašne prekvapila, že som už nechcela tlačiť! Bolo to hrozné! Nikdy som takú ukrutnú bolesť necítila! Tlačíte totiž všetkým! Bolo to akoby sa mi trhali všetky vnútornosti a nemohla som prestať, ak som chcela aby to skončilo! Strašne som kričala od bolesti, ale nie ako vo filme, to sa nedá tak kričať, to by som si všetku energiu vyčerpala. Kričala som v prestávkach, že už nemôžem a že to bolí! Tá doktorka sa smiala. Akože sorry ale ja tam umieram a ona sa smeje a čuduje? Halóóó!

Zatlačila som dvakrát. No hej! Našťastie! A bolo to. Tá neskutočná úľava… Skončilo to… Aj som zabudla, že som to robila, aby zo mňa vyšlo dieťa. Ženy si zakladajú na tom, aby im hneď po vytlačení dali dieťa na hruď. No, ja som chcela mať už pokoj. Keď mi ho ukázali, nechápala som čo mám robiť. Panebože veď ja nevládzem! A ešte odo mňa chceli, aby som ho tam kojila? No jasné, že som to nedala. Jednoducho, som bola mimo, nemala som vôbec silu prejavovať emócie, takúto bolesť som nikdy nezažila a jediné, na čo som vtedy pomyslela, bolo: ,,Už nikdy viac!” Sorry premotivované matky. Bolo 5:15. Na sále som ležala ešte dve hodiny! To bolo utrpenie! Ležať dve hodiny v jednej polohe. Strašne som sa chcela otočiť na bok. Nemohla som.

Odviezli ma na posteli do izby. Do trojlôžkovej. Nemala som silu sa hádať. Spala som (na boku!) asi dve hodiny. Potom prišla sestrička, že mi pomôže sa osprchovať. Bola tak milá. Videla ako strašne nevládzem, ale ja som si myslela, že vládzem, tak som sa svižne postavila, že nech nezdržujem a tak rýchlo ako som vstala, tak som sa aj zviezla na zem. Pomohla mi a povedala, že príde o chvíľu. Prišla, už som išla pomalšie, prešla som cez chodbu do sprchy. Zvládla som sa vyzliecť. Potom ma zase zviezlo na zem. Tá úžasná žena mi stále opakovala, že je všetko v poriadku, že si nikoho nemám všímať (boli tam len novomatky v podobných stavoch ako ja) a zdvihnúť nohy. Ležala som cez celú chodbu nahá, s nohami hore. Všade bolo plno krvi. Novomatkovské oddelnie je vlastne celé o krvi. O krvi a mlieku. Nejako som to dala. Potom som si išla znova ľahnúť a o nejaký čas som mala ísť na malú. Strašne som sa bála, že to bude štípať, ale tak nejak som si povedala, že som práve porodila, haló, pálenie jazvy ma nezabije. No jazvy. Jáááj, áno, mám jazvu. Hej, nastrihli ma, aj zašili. Asi tak, ako som to tu nenapísala, som to vtedy ani nepostrehla. Takže obavy z týchto dvoch vecí naozaj mať nemusíte. Cikanie bolo v pohode. Asi o hodinu (bolo asi osem) mi doniesli do izby dieťa. Už. A už som ho mala aj kojiť. Nevedela som absolútne. Toto novomatkovské oddelenie alebo oddelenie šestonedelia, je úžasné. Všetky sestričky, ktoré tu pracovali, boli milé, pokojné, chápavé a trpezlivé. Mali rady svoju prácu a bolo to vidieť. Všetko vysvetlili aj dvadsaťkrát, nikdy na nič nefrflali a stále sa usmievali.

 

Boli sme na izbe tri. Všetky sme mali chlapcov a len ja som rodila prirodzene. Zhodli sme sa však na tom, že bolesť PO bude asi rovnaká, len na iných miestach. Ony mohli sedieť, ja som mohla ležať a ani jedna sme nevedeli normálne chodiť. Akurát, že ony mali jednu noc na vyspatie, bez bábäta. Ja nie. Nespala som ani jeden deň z tých štyroch, čo som tam bola. Pipco bol ale veľmi pokojný, skoro vôbec neplakal, ak zamrnčal, dala som mu papať, prebalila ho a chytila za ruku a on zaspal. Prebaľovanie aj nosenie išlo samé, toho sa netreba báť. Kojenie mi nešlo. Už vtedy som to skúšala cez fľašku. Poviem vám, stráviť noc pumpovaním tridsiatich mililitrov mlieka je neskutočne vyčerpávajúce, ale ten pocit, keď to bábä vypije a grgne si, je bááájo. Môj vzťah k nemu začal fungovať.

Je to zvláštne, ale aj keď som chcela ísť veľmi domov, chcela som tam aj ostať. Všetci tí ľudia tam sú úžasní, kto mi bude takto radiť? Bolo tam tak príjemne! Na Kramáre nemáme jediného krivého slova. Teda, čo sa týka pôrodníckeho, novorodeneckého oddelenia a oddelenia šestonedelia. Je pravda, že som chytila asi najmenej nadštandardnú izbu aká existuje – boli sme tam tri (čo nakoniec bolo fajn), záchod bol na chodbe, plný nemocničných pomôcok a sprcha tiež, síce len pre nás tri, ale aj tak. Vlastne nadštandard bol asi iba to, že bolo vymaľované. Ale v pohode. K dispozícii sme mali neobmedzený prísun popôrodných vložiek, čo sa sakra šiklo! Ako som povedala, šestonedelie je o krvi, mlieku, plačúcich deťoch, zhrbených a širokochodiacich matkách. Nikto sa tam na nič nehrá.

Ženy, ak sa chystáte rodiť, užívajte si tehotenstvo. Spite. Spite. Spite. Je to naposledy. Nebojte sa pôrodu. Je to nutné, ale netrvá to dlho (báj d vej, ak niekomu trvá pôrod osem hodín, znamená to od prvej kontrakcie až po vytlačenie a ležanie dve hodiny na sále, čiže ak mne začala prvá kontrakcia o 1:30, porodila som 5:15 a ležala som tam do 7:00, pôrod trval šesť a pol hodiny, netlačíte šesť hodín, preboha). A ak sa rozhodujete, kde budete rodiť, ja vám Kramáre vrelo odporúčam.

Čo sa týka mňa a Pipca, trvalo mi asi týždeň, kým som si zvykla, že sme dvaja. Depresia ani nič také neprišlo, len som sa zrazu strašne bála, že o neho prídem!

No a ak by ešte niekedy prišla chvíľa pôrodu, asi určite si vyberiem cisársky. Radšej jazva na bruchu ako…

Redigovala: Mgr. Michala Šebestová

Publikované

Chceš zdravú pleť a krásne vlasy? Otehotni!

Sorry chlapi. Je to tak. A vlastne sorry aj baby, ktoré ste ešte k tomuto (zjavne poslednému) riešeniu nedospeli. Teda, v žiadnom prípade Vás nenahováram aby ste otehotneli len z týchto „plytkých“ dôvodov, rozhodne nie! Pokiaľ ste však v rozpoložení, kedy cítite, že by ste už rady držali v rukách tú malinkú guličku a boli mu navždy (NAVŽDY) všetkým (aj ja som to tak dlho cítila), len ešte stále váhate, tak minimálne tieto dve veci na Vás s otvorenou náručou čakajú.

Hisilicon K3

Áno. Pocit toho, že chcem byť mama som mala asi od dvadsiatich a čím som bola staršia tým sa to znásobovalo a cítila som, že to je tá cesta! Starať sa o klubíčko, ňuňkať ho a dať mu lásku. Všetkú čo som mala! Nedá sa to opísať, jednoducho to viete! Ako keď prídete do zmrzlinárne, kde je dvadsaťtisíc nových príchutí ale vy viete, že čokoládová s vanilkovou sú tie VAŠE! Bez váhania. Tak niečo také to bolo. Srandujem. Neprirovnávam lásku k dieťaťu k čokoládovej zmrzline. Také prirovnanie neexistuje. Zmrzlina je top.

Tak som sa do toho pustila. Tabletky som vysadila asi keď som mala dvadsaťdva. Približne rok mi trvalo, kým sa mi biologické rytmy upravili a ustálili. A potom to išlo rýchlo, moje telo funguje ako hodziny! Naplánovala som to presne na deň. Na týždeň, dobre. Ak používate kalendár alebo nejakú aplikáciu, kde si značíte svoje dni a robíte to poctivo, tak presne viete, kedy máte konať. Je to veľmi dobrá cesta ak sa snažíte ale neviete kedy je ten správny čas. A potom príde (zatiaľ) to najkrajšie obdbobie Vášho života.

V januári som to mala potvrdené ale tak na osemdesiat percent som to tušila. Príznaky nepustia – boleli ma prsia ako keď dostanete kopačku na prsa (áno, som si istá, že je to taká bolesť), samozrejme, každomesačné jatka nikde, a to najzaujímavejšie, čo som si vždy myslela, že vo filmoch preháňajú (a teda nepreháňajú) – hlava v mise každé ráno.

Prvé tri mesiace boli ťažké. Vážne som vracala každý deň minimálne jedenkrát. Absolútne sa mi zmenili chute! Moja zdravá strava išla do misy tak na druhýkrát. Cviklu, avokádo alebo akúkoľvek zeleninu som nemohla ani cítiť! Dokonca ani mozzarellu! Jediná vec, ktorá mi nevadila, dokonca som sa na ňu tešila (lebo dovtedy som nemohla), bol pšeničný chlebík (taký dvojcentimetrový krajec) s masielkom (tak s jednocentimetrovou vrstvou) a morčacou šunčičkou (tak štyri plátky plus jeden počas natierania. Na dôvažok) – ako hovorí moja starká, len tak do deravého zuba. A chute! Tie boli teda! Horčica a kyslé uhorky, to bolo také dvojtýždňové obdobie a potom som mala nonstop, že kúsok enciánu, kúsok pomaranču, zabaliť do šunky! BOMBA! Takže moje sny o dokonalom tehotenstve, kedy budem pravidelne cvičiť a jesť len vytunenú potravu pre toho terminátora, čo vo mne rástol, boli v čudu. Bohužiaľ, skúšala som jógu pre tehotné alebo cvičiť s (ľahkými) činkami ako predtým ale jednoducho to nešlo. Bolo mi nevoľno, točila sa mi hlava a okrem toho som neskutočne lenivá a hormóny Vás jedným šmahom preplieskajú – deriem sa každý deň v posilke, tak sakra, dám si tých deväť mesiacov pauzu a užijem si to! Do prdele, som tehotná! Tehotné má každý rád! A kto nemá tak aj tak musí, lebo potom ho nikto nemá rád! Bola som za vodou. Priznávam, vážila som sa každý mesiac a vždy som plakala. Horko-ťažko som to vydrela na 59,5 kila a teraz, za štyri mesiace, štyri kilá naviac. Môj žiaľ zahnal nejaký ten koláčik, dva, mnoho.

Asi v piatom mesiaci som išla nakupovať tehotenské oblečko. Samozrejme, nebolo to ešte také ale čo sa robí keď ešte nevieš, že si tehotná? Vyberá sa výbavička! Takže piaty mesiac bol na oblečenie tak akurát. No a všetko pohodlné! Prvýkrát som vyzerala v skúšobnej kabínke dobre! Ani to debilné svetlo ma nezošpatilo! Krásne vlasy! Zdravé, dlhé, žiarivé a pevné! A zhustli! Nikdy som nebola tak spokojná so svojimi vlasmi a to som sa o ne príkladne starala! Aj keď boli prefarbené, tak tie poškodené konce jednoducho zmizli! A moja tvár! Zaguľatenie som ignorovala! Čistá a hebká, bez jedinej vyrážky alebo čiernej bodky. Žiadne kruhy pod očami, žiadne spuchliny, len jemná čistá pleť. No, popravde, kvitla som! Milovala som tehotenstvo! Ten pocit, keď pri skúšaní nemusíš vťahovať brucho, to, že nie si preseknutá (to znamená, že v oblasti pásu vyzeráš ako snehuliak), žiadny mafintop, ten pocit, že si môžeš sadnúť v plavkách a žiadne pneumatiky sa nevytvoria a ty tam nemusíš sedieť zabalená v uteráku a kapať v odpornom teple! To je vážne báječný pocit! No a tie lichôtky – ty si v šiestom mesiaci? Niéééé! Ále choď, ty si tehotná?! O tom, že s nákupom v Lidli, kde je dvadsať metrová šóra, Ťa pustia dopredu s úsmevom aj stareny, ani nehovorím! Jednoducho, tehotnú ženu si tu veľmi vážia. Doktori nie. Tam som vždy čakala.

Vyšetrenia sú v pohode. Na gynekologičku som si zvykla tak po treťom raze (dovtedy som tam vždy chodila s hrôzou v očách), tú som mala superskú. Vlastne všetky doktorky, ktoré sa mi venovali v tomto období boli fajn. Trochu som sa bála vyšetrenia na tehotenskú cukrovku. Teda nebála som sa, že by som ju mala (NEEXISTUJE, spustila som sa ale inak som bola zdravá ako ryba) ale išlo o to, že na koníkovi (áno, bola som tam párkrát!) všetky ženy písali, že tam musíš vypiť glukózový roztok a čakať, či to niečo spôsobí a všetky tie ženy tvrdili, že z toho grcali a že v živote nič horšie nepili. Jednoducho to opísali ako katastrofálne vyšetrenie, pomaly horšie ako pôrod. No, ja som asi divná ale jediné otravné na tom bolo, že som tam bola od šiestej rána asi do deviatej a trebalo mi kakať. Čo sa týka glukózového roztoku, pošmákla som si. Taká sladučká malinovka, no bóže! Fajný bol. Horšie vyšetrenia už boli len vo vysokom štádiu, keď som musela hodinu ležať na chrbte aby sa zaznamenali ozvy plodu a keď sa to doktorovi (už som chodila do nemocnice, k inému) nepozdávalo, tak znova. To bolo vyčerpávajúce.

Tehotenstvo bolo úžasné. Vôbec som sa neobmedzovala, ako v jedle, tak v pohybe. Dobre, rozmyslela som si, či si dám tú jahodovú milku alebo čerstvé jahody. Dala som si oboje. Ale čo sa týka pohybu – vôbec. Bola som v Chorvátsku v piatom mesiaci – všetko v poriadku. V ôsmom mesiaci som prešla celé Plytvické jazerá – všetko v poriadku len mi puchli nohy strašným spôsobom. Takže, ženy pokiaľ môžete, hýbte sa! Kašlite na cvičenie ale choďte, žite, užívajte, oddychujte, papajte, môžete!

Najkrajší bol pre mňa asi siedmy a ôsmy mesiac, to už som vyzerala seriózne tehotne, dovtedy to bolo také že nevieš či si tučná alebo už tehotná, tak si radšej hladkáš brucho aby to bolo jasné. Ale to hladkanie prichádza tak samovoľne. A kopkanie som zaregistrovala asi na začiatku siedmeho, alebo skôr. Úžasné. A ak sa bojíte nejakých potravín, tak sa nebojte. Akože, ja som sa vyhýbala údeninám (okrem tej šunčičky) ale inak som si dopriala. Aj suši. Aj štipľavého. Samozrejme, alkohol, cigarety a myslím, že aj káva bola pre mňa tabu. Dopĺňala som vápnik s vitamínom D, omegáče a tie výživové tabletky pre tehotné, kyselinu listovú aj železo (to som mala v pôrodnici ukážkové). A priznávam! Bola som párkrát v solárku! Iba trošku!

Užila som si. V šiestom mesiaci som sa vykašľala na školu, takže aj stres mi odišiel, už tu bol len ten z pôrodu. To vlastne ani nebol stres, to jednoducho prísť musí ale niekedy som si to tak predstavila a nebolo mi všetko jedno. Teraz už viem, že do budúcna radšej naštudujem čo robiť PO pôrode.

Termín som mala štrnásteho septembra, do pôrodnice som v príšerných bolestiach prišla jedenásteho o druhej ráno a piatej už bol Pipco narodený. Akože dlho som sa spamätávala. Každopádne, hrôzy pôrodu a popôrodu nájdete v inom článku. Toto bol článok plný krás života, krás ženy a nádherného obdobia. Milujem tehotné, milujem tehotenstvo!

P.S.: Náhody neexistujú.