Naozaj chcem tak veľa, keď jediné čo chcem je byť šťastná a spokojná?!
Túto otázku som si kladiem vždy, keď ma niečo sere. Zaujímavé, že keď je všetko super, skvelé a úžasné, už sa nad tým nepozastavím. To je pre mňa samozrejmosť. Mrzuté.
Želať som si začala asi keď som mala osem rokov. Teda, tak naozajstne, nie že, hodím mincu do fontány a prajem si zajačika. Aj tak som ho nikdy nedostala takže som to veľmi rýchlo pochopila. Vlastne… mali sme ich u starkej vždy. No nič. Jednoducho, zistila som, že je čas na priania ťažšieho kalibru. Zajačik zjavne môj problém s detskou obezitou nezachráni. Myslím, že ju dokonca trošku podporil. Tým perkeltom. Aby som to uviedla na správnu mieru. Ide o to, že zhruba vo veku osem rokov som si začala dosť jasne uvedomovať, že obezita sa celkom dotýka môjho sociálneho života. No áno, zabolí to, keď na telesnej ostanete tým posledným, ktorý je do družstva nie že vybraný, ale pridelený, lebo ho nikto nechce, lebo je tučný a nevládze. Potom to zabolí vtedy, keď sa s kamoškami hráte na špiónky ale vy nemôžete byť špiónka lebo tie sú mrštné a obratné a v rozprávke majú extra tesné obtiahnuté oblečky. Môžete byť akurát tak ich šéf, ktorý nosí oblek, sedí na stoličke a zadáva im úlohy. No aj to malo svoje výhody. Teraz si nespomeniem aké.
Po troch rokoch sa moje priana, ktoré zneli: prajem si byť chudá aby som mohla byť na dvore špiónkou, zmenili na: prajem si byť chudá aby mi tak strašne neskákali prsia alebo prajem si byť chudá aby moje srdiečka v zošite s menom Rišo, mali budúcnosť (vlastne toto mi vyšlo). Väčšina mojich prianí sa točila okolo toho, že chcem byť chudá. Čím som bola staršia, tým viac som sledovala telešoping a dúfala som, že tie motýliky čo sa pricucnú na brucho a cucajú tuk (tak som si myslela, že to funguje), dostanem na Vianoce. Nedostala som. Dostala som niečo iné. Mamina ma prihlásila na kurz kanoistiky. TAM SA BEHÁ! A športuje!!! A sú tam chudé deti, čo sa tým tučným vysmievajú!!! Rozrevala som sa, nahučala na mamu, nasrala som sa a chtiac-nechtiac, o chvíľu som sedela v aute, ktorým sme sa viezli do lodenice. Bolo to ťažké, smrdelo tam mokré, zatuchnuté oblečenie, boli tam všade staré dosky, z ktorých vyliezali pavúky a bola tam aj skupina chlapcov, okolo štrnásť rokov, ktorí samozjreme so svojimi trojuholníkovými, vysekanými torzami, vedeli čo povedať, respektíve čo nepovedať tučnému okuliarnatému decku, aby ho (ne)motivovali. Ale boli tam aj super ľudia. Vlastne stačilo mi tak trikrát a kanoistiku som si zamilovala. Ani raz som nepadla do vody, iba mi do kajaku tí vysekanci naliali vodu. V strede mrtvého ramena Dunaja. Pádlom. Smiali sa. Doteraz si hovorím, aké šťastie, že som nemala menštruáciu. Táto kanoistika mi pomohla sa rozhýbať, schudnúť a byť silnejšou. Teraz s odstupom času je mi jasné, že čo si človek praje, splní sa mu. Chudá som ešte nebola a kanoistiku nám zrušili ale cvičiť som neprestala. Musela som chodiť každý deň na 45 minút na orbitrek. To bolo vážne hnusné, neznášala som to. Nudilo ma to, otravovalo a štvalo. Ale hej, pomohlo. V pätnástich som vyzerala normálne. Nebola som chudá ale už som nemusela nosiť chlapčenské veľké tričká, lebo sadlo ani pupok mi už netrčali. Dokonca aj v škole ma pochválili. Odvtedy sa so mnou pohyb a cvičenie ťahá stále. Teraz môžem povedať, že moje priane sa vyplnilo. Nie som síce chudá ale nie som tučná. Ďakujem vesmír. Ďakujem mami.
Okrem nervov z váhy a zo školy, som mala nervy zo všetkého. Samozrejme, moj pubertálny život plný hormónov sa plietol s nespravodlivosťou, krivdou a nenávisťou voči celému okoliu. Klasika. V období puberty som si šťastie a spokojnosť (ktoré som vtedy nevidela ale mala som ich) priala najviac. Keď som ich chvíľami mala a moje hnusné pubertálne ego si to všimlo, napríklad na hodinách herectva, tak som nepoďakovala. Prečo by som mala veď tak to má byť! Okrem toho, potom sa aj tak vždy niečo dosralo. Prečo asi? Ďakujem teraz!
Postupne som život začala mať rada, prijímať a ďakovať. Dlhšiu dobu ma však trápila pravá lopatka. Konkrétne bolesť v tej časti. Ťahanie, pichanie, také čo otravuje a stále ma to núti krútiť a naťahovať chrbát len aby to trochu povolilo. Lieky od bolesti, cvičenie, plávanie, nič mi dlhodobo nepomáhalo. Je to otravné. Prišiel čas, kedy si želám normálny život lebo ma niečo bolí? Bolesť mi bráni v šťastí a spokojnosti? Sakra, tak to už je zlé. Skúsila som teda niečo iné. Keď to nejde fyzicky, prečo nevyskúšať cestu psychického charakteru? Z mojej strany som začala meditovať. Nešlo ani tak o samotnú meditáciu, skôr o správne dýchanie. A potom som skúsila energetickú liečbu. No. Neviem. Nedá sa to opísať, nedá sa to povedať. Na konzultáciách som sa naučila cvičiť a dýchať. Bolesť prestala. Rozprávali sme sa, riešili sme minulosť, prítomnosť, strachy, to čo som si nepamätala, hľadali sme riešenia. Našla som seba, prestala som sa báť, a uvedomila som si, že všetko je tak ako má byť. Všetko je v absolútnom poriadku. Teraz mám život bez bolesti, samozrejme, že nie je bez problémov, nie je vždy ružový a už vôbec nie je ľahký. Našťastie, v našich životoch sú ľudia, ktorí dokážu pomôcť, vyliečiť, uzdraviť, či otvoriť oči. Títo ľudia tu sú s istým poslaním. Iste, nie všetci to robia od srdca. Lenže tí, čo to robia z čistej lásky a pokory, to vedia, nezneužívajú ale pomáhajú. Nehanbím sa vypýtať si pomoc. Každopádne, každému príde to, čo si vypýta. Príde čas, keď už človek nevládze. Nevládze pozitívne myslieť, nevládze sa usmievať a opustí sa. Presne pre tieto prípady sú tu ľudia, ktorí majú dar. Bolesť je sviňa.
Je v poriadku chcieť byť šťastí a spokojní. Pre niekoho to znamená byť chudý, pre niekoho zdravý, pre niekoho nájsť lásku, inému stačí aby ho nebolel chrbát. Dá sa to. Je super mať obyčajný život.
POMOC PRE KAŽDÉHO, KTO JU CHCE: http://www.obycajnyzivot.sk