To boli časy, keď som patrila do skupiny dokonalých ukážkových tehotných žien, ktoré sú absolútne odhodlané urobiť všetko preto aby z ich ratolesti vyrástlo extra zdravé dieťa, plné životnej sily bez akýchkoľvek chemických produktov, jednoduchých cukrov, elektroniky, cumľov, plienok či umelého mlieka.
Is – te – že.
Vždy som mala jasnú predstavu o tom, ako bude prebiehať moje tehotenstvo a ešte jasnejšie som videla výchovu svojho dieťaťa. Keď som ešte chodila so svojím frajerom, samozrejme, že sme viedli debaty o tom ako si predstavujeme spoločnú výchovu. Začínalo to pomerne rovnako. Zhodli sme sa na tom, že kojiť ho budem maximálne rok alebo že nebude mať cumeľ. Potom sme sa už nezhodli. Naše cesty sa rozchádzali napríklad v názoroch zdravej stravy a výberu záujmových krúžkov. Holt, ja som bola proti tomu, aby sa mu mírnix-dírnix strkal do ruky rezeň a on bol proti tomu aby chodil na futbal lebo by z neho vyrástol športovec a športovci sú v princípe hlúpi. Tieto debaty sa niesli v prudko teoretickej rovine, avšak tie hádky, čo nasledovali po nich, už mali veľmi reálny charakter. Našťastie, nezhodli sme sa a tak som si svoju vysnívanú predstavu o dokonalej výchove potomka, žila sama.
Moja vízia ukážkového tehotenstva spočívala v prvom rade v tom, že neexistuje nič, čo by ma zastavilo v cvičení. Motto znelo: ,,Cvičiť, cvičiť, cvičiť! S bruchom, či bez!” Bola som odhodlaná byť super vyšportovaná skoromatka. Nikdy som nechápala všetky tie rozkysnuté tehotné ženy, čo iba sedia a fučia. No. Pochopila som to v deň, keď som začala grcať skôr ako som vstala z postele. Akákoľvek snaha o drep, gravidjogu, zdvihnutie činky alebo nedajbože beh, začínala tým, že ma oblial studený pot a pokiaľ nebola na blízku toaleta…Prestalo to o tri mesiace. To už som bola vygrcaná z podoby a o tri kilá ťažšia. No nenasere?! Skladám klobúk pred všetkými tehotnými ženami, ktoré to dávajú aj s cvičením. Ja som do tejto skupiny nepatrila.
Ďalšou utkvelou predstavou môjho supertehotenstva bola strava. Ja a zdravá strava, ideme ruka v ruke! A bola som si istá, že to tak bude aj v tehotenstve. Zelenina, vitamíny, bielkoviny a nakoniec sacharidy. Chcela som jesť všetky superpotraviny, šťavy, čerstvé ovocie, raž, jednoducho mega zdravú stravu, nech mám silné a zdravé dieťa! Žiadne sladkosti, žiadny cukor, žiadne údeniny, žiadna biela múka! Spravila som si extra zdravý jedálniček, ktorý mal byť mojou bibliou. Mal byť. Vážne som nikdy nechápala, prečo do seba ženy pchajú uhorky, chleba, koláče, horčicu… Piate cez deviate a rovno dvakrát. No. Pochopila som to v ten deň, keď som začala grcať skôr ako som vstala z postele. Áno. Nič viac sa k tomu dodať nedá. Mojou bibliou sa stal nový jedálniček: pšeničný chlebík s masielkom a so šunkou. Poriadne hrubý chlebík. Cvikla, losos, brokolica, mrkva, avokádo a iné superpotraviny sa ocitli na zozname napínákov. Nápínák = potrava, ktorá ťa akútne núti navštíviť toaletu. Nemohla som cítiť ani mozzarellu, bylinky či kapustu. Moje niekdajšie zdravé stravovanie skončilo v bielej porcelánovej mise. Po troch mesiacoch som jedla presne ako som nechcela – piate cez deviate. Ale za dvoch nie. Držala som sa. Ale bielu múku som vítala s otvorenou náručou. Aj koláče. Ale iba domáce. A sladkosti som vynechala ale bolo to ťažké. Ani údenín som sa nedotkla. Okrem šunky. Morčacej! Mojou delikatesou bol hermelín so šunkou a s pomarančom. A fičala som si aj na uhorkách a horčici! A zhrešila som a jedla som suši. Takto to bolo. Už chápem chute, nechute, zase chute a plač a potom smútok a chute a smiech a chute. Nehovorím, že som jedla nezdravo, snažila som sa prijať čo najviac živín, vápnika, vitamínov, lenže ono je to ťažké.
Kým sa človeka niečo netýka, vedel by mudrovať, špekulovať a polemizovať o všetkom. Každá žena, ktorú poznám, má jasnú predstavu, presne vie ako bude fungovať v tehotenstve, aký postoj zaujme po pôrode. Jednoducho, tak ako ja, aj ony to už majú naplánované. Nie je to zlé! Naopak je úžasné ako sú odhodlané urobiť pre mimco to najlepšie. Ony to nakoniec aj spravia. Len je to trochu okresané situáciou, ich stavom a vzdialenosťou toalety. Ale nezabúdajme, že v tehotenstve je dovolené všetko. Aj zmrzlina! A veľa! Takže aj moja strava bola zrátaná.
Po treťom mesiaci sa môj žalúdok unormálnil a ja som sa konečne mohla pohybovať bez toho aby som ten chlebík mala naspať v dutine ústnej. Okej hovorím si, úplne nerozkysnem. Mala som konečne priestor si premyslieť ako to bude po TOM! Ale samozrejme, ja som si ako správna panikárka vyhľadávala len informácia o TOM – o pôrode. A načo by som si vlastne hľadala iné? Veď som mala všetko jasne a presne naplánované.
Moje dieťa bude extra eko, bio, ultra natural, super zdravé! Budem ho kojiť svojím výživným mliekom, bude nosiť látkové plienky z bio bavlny, žiadny cumeľ neprichádza do úvahy, keď bude chcieť kričať, nech len kričí, nech je slobodné! Žiadne výživy v plastových kapsičkách, žiadny cukor, žiadna biela múka, televízor ani elektronika u nás neprejdú. Bude piť len vodu a nesladený čaj, bude veľa čítať a bude chodiť bosý, nech má zdravú chrbticu. Keď sa bude pýtať na ruky, budem ho nosiť, veď ho milujem a ono ma potrebuje. Takto krásne som si to vysnívala. Samozrejme, že som sa s tým všade chválila, ako som pripravená na dokonalé materstvo, založené na prirodzených indiánskych, ošovských, prírodných a neviemakých princípoch.
Dšš! Prvá Facka! Ono to ser… kaká dvadsaťkrát za deň?! A takto? Riedko? Oukej… Látkové plienky mi vydržali asi týždeň a pol. Keď sa mojím prirodzeným pachom stalo kako, ktoré mi vždy záhadne niekde ostalo, zvoľna- pozvoľna som prechádzala na striedanie jednorázových a látkových plienok, až sa postupne jednorázovky stali mojími najsuper kamkami. Áno, priznávam, za matku prírodu mi trhalo srdce, preto som aj tie jednorázovky kupovala z rýchlorozložiteľných materiálov. Druhá facka: nemôžem kojiť. Vitaj u nás, umelé mlieko. Cumeľ sa v našej domácnosti ocitol hneď prvý týždeň. Vždy, keď sme ho nevedeli nájsť nastala panika, stres, bordel, chaos, anarchia, lebo prosím pekne, urodzenému Pipcovi vyhovoval len jeden druh! Strážili sme ho až do dvadsiatehodruhého mesiaca, kým ho pánko nerozhrýzol. Škoda, niekedy by som nedbala skončiť ten “slobodný rev”. Čo sa týka jeho prvej normálnej a zdravej stravy, to sa mi pomerne dlho darilo. Naše prvé jedlo bolo uhorka. Potom dlho nič, asi nezašmakovala, a potom sme si fičali na zeleninových a ovocných kašičkách. A potom sme boli tri týždne u starkej a ja som v jedno ráno prišla do kuchyne, kde pán veľkomožný tlačil do makovice biely rožok. Mňam. Tak sa skončila moja cesta zdravej stravy, keďže Pipco si jednoducho sadne na stoličku a na všetko ukazuje “toto ňam ňam” a holt, niekedy je “toto ňam ňam” práve ten inkriminovaný rezeň. Mne, ako zdravožijúcemu (po pôrode) vegetariánovi, to trhá všetky žily, keďže vyprážanina je môj úhlavný nepriateľ, no hovorím si, okej, najbližšie bude mať rezeň zase o pol roka. Okrem toho, to, či bude jesť mäso alebo nie, si už musí určiť sám a neskôr. V konečnom dôsledku, čo sa týka stravy, likviduje čo mu príde pod ruku. Doma sa mi darí držať zdravý režim, no čo mu poviem na makovú štrúdľu s višňami od starkej, keď ja sama by som pre ňu vraždila? A výživky v plastových kapsičkách? Plný šuplík. Aj tri naraz. Uzavrela som to tým, že tam nie je pridávaný cukor, takže poho.
Čo mi vlastne vyšlo z toho môjho utopického sna? Pije vodu! Nič sladké nechce! A chodenie na boso. Dokonca som bola úspešná do takej miery, že behá radšej bosý ako v topánkach. Keď je zima, nosí bérfúty, tie topánočky, čo kopírujú chôdzu na boso, takže jeho chrbtica bude ako lusk! Čo sa teda nedá povedať o mojej chrbtici, keďže mi vyšlo aj ňuňkanie na rukách, kedykoľvek bude chcieť. Najprv to bolo fajn. Teraz pri trinástich kilách, mám trošku výhrady ale ako som si spravila, tak to je. Och a televízor? Kapitola sama o sebe. Duck Tv mi zachraňuje nervy už rok. Niekedy mám pocit, že počujem cinkanie a gagotanie aj keď je všade ticho, ale takých pätnásť minút k dobru v časoch najťažších, čo pre mňa bolo okolo roku a pol, to bol raj! Teraz si ulietavame na Máši. Kto by to bol povedal? Inak kým som nevidela aspoň jednu časť Máši (po rusky), tiež som mala výhrady. Ale všetko s mierou samozrejme. A musím sa priznať. Áno urobila som to. Bola som hladná, nervózna a bolo mi teplo!!! Fúúú. Na dovolenke v reštaurácii som mu na telefóne, pardon na smartfóne, pustila rozprávku. Hrozné, ja viem ale bola to posledná možnosť pred výbuchom sopky!
Vlastne sa neospravedlňujem. Za nič. Všetko som robila tak ako som najlepšie vedela. To, že som si to predstavovala inak, je druhá vec. Chyba bola, že som očakávala jednoduchý, krásny svet plný lásky. Alebo skôr dokonalosti. Teraz sa pýtam, chcela som tú dokonalosť pre seba, či pre okolie? Bavilo ma nasávať tie pohľady plné uznania a rešpektu, keď som rozprávala o tom ako budem praktizovať svoje materstvo. Realita bola iná. Bola ťažká. Snažím sa svojho Pipca viesť a smerovať čo najlepšie. Áno, uľahčujem si to plienkovými nohavičkami a plastovými kapsičkami s výživou (bez cukru!), a čo? Je lepšie, keď je dieťa ultra bio a nevie čo od dobroty, s nervóznou matkou, ktorá nevie či má skôr vyprať plienky alebo zmixovať hrášok, ohriaty na 42 stupňov aby bol róu fúd, alebo keď si spokojne cucká výživku na svojej stoličke a jeho mama sa naňho usmieva a varí mu obed? Neviem, ja som tá druhá možnosť a v konečnom dôsledku som spokojná a šťastná každý deň. Aj keď moje dieťa pozerá televízor, kaká do plienky, pije mlieko z fľaše a občas behá bosé s fašírkou v ruke. Na druhej strane, číta ako divý, kreslí na všetky (našťastie umývateľné) steny, vie si sám pripraviť kašu z maku, semienok a acidka, trhá burinu z medzier na chodníku, pozdrav slnku cvičí ako guru Pipka a vie ukázať, že má dva roky! DA!
Nepodceňujem žiadnu matku! Neodsudzujem bio bavlnené plienky, šatkovanie ani kojenie do sedemnástich rokov. Naopak! Vzdávam hold všetkým mamám, ktoré to dávajú, ktoré sa pritom usmievajú a sú šťastné. A ktorých deti sú šťastné! A vzdávam hold aj tým mamám, ktoré si vedia dopriať svojich pätnásť minút bez výčitiek a Máša, Bambuľka či Pat a Mat sa stávajú na chvíľu óperkami. Aj tým ktoré vyprážajú s láskou, aj tým, ktoré majú cumle v zásobe, lebo cumľov nikdy nie je dosť!
Mamy, ste super! Pozrite sa na naše deti! Čo myslíte, kto si zaslúži pochvalu, keď si dieťa zoberie peniažtek a vráti sa so zmrzlinou, ktorú si s prehľadom kúpi za dve kuny, aj keď stojí osem? Iste, dieťa. Ale inak? Jasné, že vy! Od koho sa to asi naučilo? Vy ste tá, ktorá mu ide príkladom. A toho uja v slastičarni zase jedna citrónová nezabije, aj tak ju nikto nechce.
Nezáleží na tom, či si niečo uľahčujeme, nikto nás súdiť nebude. Hlavne to robme s láskou a pochopením. Robme to najlepšie ako vieme. Ale nie lepšie, lebo to nedáme.