Porovnávate sa? Ja hej. Niet dňa, kedy by som sa neporovnávala, keď som chodila do školy, porovnávala som sa s lepšou spolužiačkou, teraz sa porovnávam s lepšie vyzeraúcimi bruchami. Trošku si myslím, že vďaka systému, na ktorí sme zvyknutí (byť za každú cenu najlepší), sa porovnávame všetci. Ale nie vždy je to na škodu.
Niekedy mám takú oupenmájnd chvíľku, že som so sebou spokojná a vyrovnaná, ale po pomerne krátkom čase príde niečo moju rovnováhu poněkud zruinuje. Keď som bola malá, išlo napríklad o menej fašírok na tanieri ako mal môj brat či o krajšie vyfarbenú Pokahontas. A dosť dlho sa so mnou tiahlo aj porovnávanie sa s krajšou sesternicou či kamarátkou. Poznáte to? To je tá tučná, čo furt chodí so Sofiou. Teraz ide o vysekané brucho na instáči alebo jemnejšiu, bezvyrážkovú pleť. Hej, som povrchná a (ne)baví ma to. Ale snáď každý má právo na slabú chvíľku.
Sú dni (väčšinou sú to tie predperiodické dni), kedy som absolútne zúfalá, deprimovaná, smutná, znechutená sebou. Svojím ksichtom (lebo však prečo by som akné nemala ešte horšie ako za mládí), svojimi vlasmi, svojím bruchom, nohami, palcami, kolenami a neviem čím ešte. Jednoducho také tie dni, kedy musíte zakrývať zrkadlá a uhýbať všetkým odrazovým plochám, aby ste sa udržali v akom-takom pohode stave. Myslím, že je to ten PMS. Vtedy je neradno sa so mnou zahrávať/rozprávať.
A potom sú dni, kedy skončí zabíjačka, nervy, strachy, depresie a sebaľútosť odídu, akné ustúpi (odísť sa nezberá) a ja sa na seba nemôžem vynadívať. Silno si robím srandu. Jednoducho sa môžem naplno venovať životu a nemusím dookola riešiť viac ako dve vyrážky na jednom líci. Hormóny sú smrť. V takéto fajn dni si cvičím si, zdravujem sa (jem zdravo, keby ste si neboli istí), robím čo ma baví, usmievam sa… Keď sa pozriem do zrkadla, tak som relatívne spokojná, bicepsy mi vidno, kvadricepsy tiež… Potom si večer otvorím instagram a znova je všetko v prdeli. Plytké, že? Viem, aj ja som sa nechala vtiahnuť, opantať a tváriť sa, že mať dobrú postavu je základ života. Žiaľ, dnes to tak je. Je však rozdiel, robiť to pre zdravie a pre chválu. A tento rozdiel je málokedy poznať. Nastupuje porovnávacia chvíľka – prečo nemám také brucho, keď sa deriem päťkrát v týždni v posilňovni a jem poctivo? Ako dlho ešte mám makať, aby som si mohla v plavkách sadnúť bez toho, aby som vyzerala ako harmonika?! Už ma to nebaví!
Ale v pohode! Už som v štádiu, kedy viem, že tieto instadievčence (pravdepodobne, prosím, dúfam!) zjavne nerobia nič iné, len cvičia, jedia kura na vode a zvyšok dňa sa fotia (akože nie, žeby som takú prácičku nebrala). Takže fajn, jasné, že tak vyzerajú. Nie je to o zdraví. Upokojím sa, nie som egoistka, nie som egoická….. nie som…. nie som…. Vnútorná krása je dôležitejšia ako heligonka, má láska.
Keď sa teda takto upokojím a so svojím telom sa po milióntykrát zmierim, aspoň na chvíľu, príde zase niečo nové. Veď, čo by to bol za život, keď by sme boli iba spokojnučkí? Takže, keď nie sixpek tak… Vlastne už neviem. Mňa asi sere „iba“ všetko okolo postavy. Okrem toho, s nohami som v pohode, s rukami tiež, celulitída ma absolútne nesere, to si niekto vymyslel, tvár, pokiaľ nie je ako biela čokoláda s orieškami, je tiež fajn. Takže brucho. Brucho je ten bod. Ale nasrat. Brucho nie je všetko. Ale vlastne, v tejto chorej dobe je.
Kašlime na túto chorobu a ľúbme svoje telá. Niekto si na našom tele dal sakra záležať, keď ho montoval, takže nech je aké je, je jedinečné. Budujme ho a robme ho lepším, udržujme sa vo forme, snažme sa tak, ako najlepšie vieme. Majme sa radi a telo sa nám odvďačí. Telo aj všetko ostatné. Je jedno v čom sa porovnávame. Ak ťa porovnávanie motivuje a nedeprimuje, na koniec Ti bude aj užitočné. Nezabúdajme však na to, že sme každý iný, tým pádom nemôžme mať všetko rovnako dobré či vysekané. Môžme sa o to pokúsiť, a nevzdať sa ak to nevýjde (na prvý raz).
Naskytá sa však otázka – kedy sa porovnávanie mení na závisť?
Keď som bola malá, boli sme na dovolenke v Chorvátsku so známymi, ktorí mali dve dcéry. Mala som asi desať a ony dve, mohli byť tak o tri- štyri roky staršie. Na jednej večeri sa strašne pohádali a nebavili ďalšie dva dni, lebo jedna z nich mala vo Fante viacej bubliniek ako tá druhá.
Za seba tvrdím, že nezávidím. Nie som z tých, čo by praktizovali vúdú kvôli tomu, čo nemám alebo to má ten druhý lepšie. Čo sa týka postáv a vysekaných brúch, keby som veľmi chcela, keby sme všetci veľmi chceli, môžeme ich mať. Pre každého je však priorita niečo iné. Keďže sa celý môj život točí okolo jedla, cvičenia, tučnoty a plaviek, mojou prioritou je (teraz) toto. A v podstate som rada, že je to takáto plytká vec. Z toho totiž vyplýva, že nemám prečo riešiť tie „dôležitejšie veci“. Mám presne taký život, aký som si pripravila, aký som si vybrala. Keď vidím ľudí na erazmoch, pri oceánoch, na horách, v džungli, vo svete, nezávidím im. Aj oni majú to, čo si vybrali. Jasné, že cestovať je super, aj ja by som chcela, ale to nie je závisť. Je to na mojom zozname a netlakujem to. Som zdravá, mám strechu nad hlavou, milujem a som milovaná.
Priznávam, že nezávidím a priznávam aj to, že TO neviem niekomu úprimne priať. Niekto si povie: „Váu, ona je na Bali, to jej tak prajem!“ alebo „Už má dieťa a rodinu, no tak to je úžasné, prajem mu to,“. Nechcem rovno povedať, že neprajem, skor to neriešim. V podstate mi to je asi jedno. Má sa dobre, tak nech sa má. Ale že by mi to spôsobovalo radosť či zlosť sa povedať nedá. A to je podľa mňa úplne v poriadku. Nemusíme sa hrať na dobrodincov, pozitifmajnderov, gúdvajberov… A závidieť tiež nemusíme. Neopláca sa to. Asi sa tým ešte viacej potápame. Porovnávajme sa, ale s mierou, nezaškodí trochu motivácie. Jednoducho len žime svoj sen a nech si druhí žijú ten svoj. Buďme. Prebuďme sa. Každý má to, čo si vybral, každý to má tak, ako si spraví. Nie je to len „osud“. Každý máme slobodnú vôľu a každý je strojcom SVOJHO šťastia. Ak Ti šťastie zostrojí, keď niekomu pomôžeš, keď niekoho podporíš, keď niekomu dobro praješ, je to super! Ak Ťa napĺňa a robí šťastným cestovať, kresliť alebo spievať či venovať sa sebe. Rob to. Miluj svoj život. Kresli si svoj život.