Začala som ho vnímať asi pred rokom. Teda tak intenzívne, keďže som sa stala jeho absolútnou súčasťou. Je to veľmi zaujímavá téma, keď sa nad tým tak zamyslím. Mám z toho trochu pocit, že väčšinou tí čo zaškatuľkujú Teba, žijú v skutočnosti v jednej veľkej škatuli. Asi sa boja, potrebujú mať všetko pod kontrolou v kartotéke aby sa náhodou nestretli so zmenou, čo by narušila ich komfortnú zónu.

Uvediem príklad: Prestaneš jesť mäso, len tak, zo dňa na deň, bez rečí, jednoducho preto, že chceš, máš na to svoje dôvody, možno si niekedy dáš, možno nie – si vegetarián. Niekto to uzavrie jednoducho, s klapkami na očiach. Iný, s klapkami na celom mozgu, Ti ešte bude vyčítať, že si bol celý čas ticho, nič si nepovedal, len si začal a on teraz nevie, že čo. A čo?! Môže Ti byť jedno, veď mäso nejem ja a nie ty, tak čo panikáriš? No a potom prichádza víťazná salva oboch týchto škatuliarov – ak Ťa náhodou uvidia vložiť si do úst čo i len kúštik mäsa: „HA!!!! Ja som vedel, že to nedáš!!! Takže už si skončil? To si dlho nevydržal!“ Takže takto je to. Najprv sa ide zosrať, keď prestaneš, buď vôbec alebo Ťa iba na oko podporuje, a potom Ťa dá dole jedným šmahom a cíti sa ako PÁN, keď vidí, Tvoje „zlyhanie“. V skutočnosti však zlyhal akurát tak on. Ty si v pohode, nič si nevyhral, nič si neprehral. Len si choď svoje a nepozeraj na nich.

Keď som prestala jesť živočíšne produkty, všetci okolo ma nazývali vegánom. Zvláštne, nikdy som ním nebola – jedla som vajcia. Ale jednoducho im to tak vyhovovalo. O dva milimetre sa vymyká z priemeru, tak ju proste onálepkujeme, zaškatuľkujeme a už je to v pohode. Naskytajú sa im potom možnosti vŕtať sa v tom až do špiku (krásne vegánske prirovnanie). Snažia sa ťa nachytať na akejkoľvek blbosti aby Ti ukázali, že to čo robíš, nie je správne. Pritom sa len boja. Schovávajú sa za svoje egoistické žvásty, lebo vedia, VEDIA, že na správnej ceste si ty. Alebo možno nie si. Neviem, každý je na tej, čo si vyberie.

Ešte som zažila také nepríjemnejšie zaškatuľkovanie, ktoré ma dosť zabolelo. Situácia: najhoršia dovolenka v mojom živote, rozchádzaš sa s frajerom (Nemáš problém s rozhodovaním, lebo počas celej wonabí udobrovacej dovolenky sa k tebe správa ako chujdák – asi každý pochopí moje nové zaškatuľkovacie heslo. Ide len o to,  prežiť (dovolenku) v zdraví a pokoji.) ste tam partia, stále žiješ v tom, že sú to tvoji priatelia, čítaš knihu, v celku pokojný deň, ešte žiadna spŕška nadávok neprišla. Zrazu, jeden tvoj pseudokamoš zoberie knihu, ktorú čítaš a námatkovo nalistuje pár stránok. Zastaví sa na jednej a nahlas prečíta úryvok z knihy Prastaré tajomstvo kvetu života. Pamätám si, že to bolo niečo v zmysle, že každý z nás má anjela strážneho, len to bolo napísané v pomerne vedeckom štýle (slová ako entita, schéma a komplexne), keďže celá tá kniha je v podstate taká encyklopédia. Veď si nájdi. No jasné, že sa toho všetci chytili. Nikto mi priamo nepovedal, že som divná lebo čítam takéto knihy (jeden odstavec mimo textu a vlastne aj keby, tak čo?!), len sa uškŕňali a povedali, že oni by takéto knihy teda nikdy nečítali! Na koniec, je to vidno. To, že ma zaškatuľkovali som sa dozvedela až dva týždne po dovolenke, keď sme už boli rozídení (ja stále v nádeji, že len s týpkom, nie aj s „kamarátmi“- omyl). Výsledok bol: rozišli sa lebo ona začala chodiť do sekty. Tu- du- du- dúúú. Zabolelo. To celé je však príbeh na iný článok (všetko bude!).

Na druhej strane, asi sa škatuľkovaniu úplne vyhnúť nedá. Máš gélové nechty, si namyslená štetka. Nemáš nalakované nechty, si ezoterická naturalistka (pritom len proste máš iné priority ako dve hodiny sedieť bez pohnutia s krásnym bledomodrým lakom na nechtoch, kým schne, napríklad: dieťa). Máš dieťa, si pasé, už si neužiješ. Nemáš dieťa a užívaš si, si mladá a pochabá. Máš dieťa a užívaš si aj s ním, si nezodpovedná matka, sociálku na Teba! Nakupuješ v sekáči si buď chudobná, trápna alebo hipsterka. Nakupuješ v Auparku si zbohatlícke decko. Máš dlhé čierne vlasy, to má každá. Máš krátke blonďavé vlasy? Si lesba (fakt to v tejto dobe bolo vyrieknuté). A mohla by som ďalších milión kravín podobného typu vymenovať. Veď to poznáte.

Škatuľkovanie začína od najmenšieho najmenšia. Narodí sa chlapček, je to siláčisko oblečený v modrých gaťurkách. Narodí sa dievčatko, spravíme z nej princezničku. Je to prirodzené ale je to správne? Nevieme. Vieme ale to, že pomaly ale iste sa aspoň od tejto zvláštnej tradície (stavať chlapcov do pozície, kedy na ramenách nesie zodpovednosť postarať sa o rodinu, a dievčatá nech rodia deti), začína upúšťať. Nerobme z chlapcov Arnoldov a z dievčat Snehulienky. Nedávajme im (naše) modely a škatule. Dajme im len slobodu, smer a solidaritu!!! Robím si silno srandu! Dajme im slobodu a lásku. Oni nám ukážu smer.

Neviem, či škatule niekedy hodíme do zberu. Možno to bude ešte dlho trvať. Zatiaľ sa však nedajme. Nechajme škatule a systém tým, čo to potrebujú a my si žime svoj život tak aby sme boli spokojní a šťastní. S mäsom, bez mäsa, v sekte či v kostole. Ale hlavne s LÁSKOU.